otvorene

Diskusia v médiách o možnom zvyšovaní minimálnej mzdy prináša  – opäť raz, ako každý rok – strašenie tým, ako sa môže dramaticky znížiť zamestnanosť, pretože „mnohí zamestnávatelia nebudú mať inú možnosť ako nezamestnávať alebo prepúšťať“.

Nuž, v jednom z mojich článkov blogu DNES som poukázala na dôležitosť potreby mať jasno v otázke „kto za koho kope“. Ja kopem za tých, ktorí zo mzdy 400 eur (hrubej!) musia v súčasnej slovenskej spoločnosti vyžiť.

Otvorene prehlasujem, že Slovenská republika koná dlhodobo podvodne vo veci mzdy. Na to, aby sme mohli stanoviť reálnu úroveň minimálnej mzdy nemá byť hlavným faktorom „ochota“ vlády (akejkoľvek), ani „láskavosť“ podnikateľov ubrať zo svojho zisku (ktorý nepochybne nie je až taký úbohý, ako môžeme vidieť podľa nahrabaných majetkov a spôsobu života mnohých z nich).

Základným a rozhodujúcim kritériom výšky minimálnej mzdy v spoločnosti  by mala byť schopnosť človeka dôstojne žiť v súčasnej spoločnosti zo mzdy, ktorú si zarobí. Toto nie je môj výmysel, veď to predsa vyhlasuje a aj garantuje stále platná Ústava Slovenskej republiky.

Schopnosť človeka dôstojne žiť v súčasnej spoločnosti zo mzdy, ktorú si zarobí by sa mala odvíjať od reálneho životného minima, v zmysle toho, čo všetko človek na svoj život potrebuje – od reálnej výšky nákladov na bývanie a energie, jeho cestovných a iných nákladov do výkonu práce, jeho potrieb na živobytie (t. j. reálnej sumy na každodennú stravu, hygienu, či voľnočasové vyžitie).  Ale tiež aj nákladov na živobytie pre jeho rodinu – veď predsa rodič má povinnosť starať sa o svoje deti, napĺňať ich potreby, takže na to tiež potrebuje prostriedky.

Predávať prácu za podhodnotenú mzdu prináša biedu do života pracujúcich  a tzv. „chudobní pracujúci“ sa objavujú v tejto spoločnosti nielen medzi nekvalifikovanými ľuďmi s minimálnou mzdou, ale aj medzi odborne pracujúcimi a vzdelanými ľuďmi.

Sme plnoprávnym členom EÚ, ako nám to omieľajú média v súvislosti s rôznymi nápadmi EÚ o čipovaní zvierat, schválených názvoch potravín, povolenej výkonnosti vysávačov, či špekulovaním o daňovom zladení členských krajín. To, o čom sa účelovo mlčí, je potreba harmonizovať životnú úroveň občanov – t. j. aj ich príjem – medzi členskými krajinami, ak chcú spolok udržať.

A keďže mám životnú skúsenosť, že najviac treba hovoriť práve o veciach, o ktorých sa mlčí, pohovorme teraz o minimálnej mzde v EÚ.

Aj keď niektoré krajiny oficiálne nemajú stanovenú minimálnu mzdu, ako na to poukazujú podaktorí ekonomickí analytici v médiách, majú stanovenú minimálnu mzdu pre jednotlivú sektory. Neprekvapuje ma, že tí istí analytici mlčia o tom, aké zaujímavé sú sumy vyplácané ako minimálna mzda v konkrétnych odvetviach. Ak by napríklad firma Lidl ponúkla na Slovensku zamestnancom minimálnu mzdu akú ponúka vo Švajčiarsku uchádzačom bez praxe – 4000 frankov (t. j. 3265 eur mesačne, nie ročne!, s praxou sa zvyšuje – napríklad pre zamestnanca s 3-ročnou praxou ide o 4250 frankov), tak by sa v nej zrejme snažili zamestnať zdravotné sestry,  sociálni pracovníci, učitelia a aj mnohí terajší riaditelia škôl.

Zrejmá je tiež nezmyselnosť argumentu, že tam majú predsa vyššie životné náklady – to skutočne majú, ale nie toľkonásobne (t. j. v pomere ku cenám sú ich platy pre život podstatne prijateľnejšie) a niektoré položky v životných nákladoch ľudí sú u nás jedny z najvyšších v Európe.

A tretím absurdným argumentom je vykladanie o vysokých nákladoch zamestnávateľa na zamestnanca ako dôvodoch nízkej mzdy – ide o vysoké odvody zamestnávateľa za neho do štátnej kasy (mimochodom ide o sumu, ktorú musí zamestnanec vyrobiť svojou prácou, t. j. de facto ich platí on sám). V skutočnosti má teda vysoké náklady hlavne zamestnanec, ktorý v dôsledku podhodnotenej ceny práce a jej vysokej daňovej a odvodovej zaťaženosti nemá dostatok zdrojov na dôstojný život pre seba a svoju rodinu (čo môže byť tomuto „sociálnemu štát“ zrejme ukradnuté), ale tiež zamestnanec nemá dostatok zdrojov na nákup tovarov a služieb (t. j. podporu rozvoja ekonomiky, čo tento štát potrebuje ako soľ), ani na vysoké dane a odvody (platí totiž úmera čím nižšie platy, tým menej zdrojov do štátnej kasy z daní  a odvodov).

Rozumiem šalabachtrovinám, akými sa nás snažia ohlupovať tí, ktorým zisk z podhodnotenej ceny práce na Slovensku nabaľuje vrecká. Majú svojich lobistov, hojné zastúpenie medzi politikmi, vedú boj za svoje práva v zmysle „všeobecného blaha spoločnosti“.

Je to však nerovný zápas, pretože stádo naivných občanov, zavádzaných cenzurovanými mediálnymi informáciami a zápasiacich v každodennom živote s existenčnými problémami,  nemá  reálne šancu získať náhľad o základných podstatných súvislostiach problematiky, čo sú aj či a kým sú v skutočnosti hájené „záujmy obyčajných občanov“.

Je na zamyslenie, kto kope alebo by mohol „kopať za tých obyčajných občanov“.Predovšetkým by za nich mali kopať slušní odborníci –  sociológovia, ekonómovia. Napríklad publikovaním informácií o reálnom spotrebnom koši či o potrebnom životnom minime, odvodenom z reálnych životných nákladov ľudí v tejto spoločnosti a poukazovaním na nespravodlivosti v systéme.

A je až dojemné, ako zástupcovia spravodlivosti na Slovensku v podobe sudcov a prokurátorov dokážu vybojovať spravodlivosť pre seba, ak ide o znižovanie ich platov či akékoľvek iné finančné dosahy, argumentované  súčasným ekonomickým stavom spoločnosti. Nenájde sa však jeden v ich radoch, ktorý by chcel spravodlivosť aj pre iných a napríklad by podal podnet vo veci nereálneho súčasného životného minima v SR – počítané je podľa zistení z roku 1988. 

Predná Hora, 13.6.2014