otvorene

Predstavte si, ľudia, pred dvoma týždňami som hovorila s lekárom, ktorý má plat ako na Západe. Presnejšie má plat na Západe, nie ako – pretože pracuje vo Švédsku.

Popisovala som mu reálnu situáciu v slovenských nemocniciach. Pri popise medializovanej príhody s vulgárnym personálom v bratislavskej nemocnici sa ma zarazene spýtal, či ide o nejaký môj žart, ktorý on nepochopil?! Také niečo sa predsa v nemocnici stať nemôže. Za neprípustné sa vo Švédsku pokladá aj intenzívnejšie navoňanie sa personálu voňavkou, žiadne neseriózne či neprofesionálne správanie by jednoducho vedením nebolo tolerované. Povedal – „pracujem tam vďaka tomu, že moje správanie je korektné a práca kvalitná“.

Z tohto úvodu je jasné, že – ako som v jednom z mojich článkov pred časom sľúbila – dnes si opäť raz pohovoríme o platoch zdravotníkov na Slovensku. O platoch a tom, čo s nimi súvisí. Pretože debata o ich platoch ani zďaleka nemôže byť len o ich platoch.

Položila som si v prvom rade otázku – aké sú reálne príjmy lekárov na Slovensku?

Naozaj sú na Slovensku na tom lekári finančne tak zle, že sú nútení vydierať spoločnosť, aby získali v tejto spoločnosti neúmerné zvýšenie platov v porovnaní s inými profesiami? Alebo ide o „veľké lakomé oči“ a porovnávanie sa „s tými na Západe“?

Čas, ktorý prešiel od spomenutého článku, som venovala zisťovaniu podrobností a snažila som sa získať keď už nie medián celkových čistých príjmov lekárov či ich mesačných platov, tak aspoň informáciu o čistom priemernom, minimálnom a maximálnom plate slovenského lekára v konkrétnom časovom horizonte. Nevedie ma k tomu nemiestna zvedavosť, ale obava aby nám náhodou lekári neumreli od hladu keď budú niesť tú svoju zodpovednosť za zdravie a životy pacientov, ktorou sa toľko oháňajú ako argumentom na zvyšovanie svojich platov. Nuž, ak by mali byť platení za kvalitu svojej práce, podaktorým by to reálne hrozilo.

Žiaľ, Ministerstvo zdravotníctva SR podľa svojho písomného vyjadrenia na môj list vo veci nedisponuje touto informáciou. Výška čistých mesačných príjmov lekárov je skrátka záhadou zrejme aj pre tých, ktorí by v tejto otázke mali mať jasno. OECD označilo už v roku 2010 platy na Slovensku zamestnaných lekárov ako 2,2 násobok priemernej mzdy v ekonomike a teda podľa INEKO šlo o úroveň porovnateľnú s väčšinou iných štátov. Šlo samozrejme o údaje bez lekárov SZČ a špecialistov – tí podľa odhadu príjmov pred zdanením spravenom INEKO mali príjmy ešte o dosť vyššie.

Požiadala som o údaj konkrétnu spádovú nemocnicu – NsP, n. o. v Revúcej, tí mi však informáciu neposkytli nakoľko „podľa zákona nie sú povinní takéto informácie poskytovať“, sú transformovaným a nie štátnym zariadením. Nerozumiem prečo potom Slovenská republika transformované zariadenia opakovane z našich daní oddlžovala a ani v súčasnosti nekoná účinne vo veci ich opätovného zadlžovania sa voči Sociálnej poisťovni – v tejto veci by mali bezodkladne byť trestne stíhaní všetci, ktorí z titulu svojej funkcie mali konať a neučinili tak.

Dala som si aj otázku – prečo zvyšovať platy práve a len lekárom?

Uvažujem nad paradoxom, že nám zdravotníci ustavične obíjajú o hlavu ako potrebujú zvyšovať platy a zvyšovať platy a zvyšovať platy. Akoby už okrem nich na Slovensku nikto neexistoval a nepracoval.

Nemožno predsa v spoločnosti zvyšovať platy len jednej skupine pracovníkov a ostatným nie. Alebo si azda niekto myslí, že platy ako na Západe chcú mať len lekári či zdravotné sestry? Kdeže, kdeže, som si istá, že ich také chcú mať aj učitelia, sociálne pracovníčky, pekári, vodiči autobusov, predavačky, kominári – no skrátka my všetci. A iba totálne domýšľavý človek si myslí, že v tejto spoločnosti sú podstatní a nenahraditeľní len zdravotníci – rovnako by sme neprežili bez ostatných profesií – šoférov autobusov, pekárov, šičiek, predavačiek, traktoristov, sústružníkov či murárov. Výnimku tvoria zrejme len politici.

Navyše –  na základe vlastnej skúsenosti v prípade môjho syna, ktorého zabili svojou neodbornosťou zatiaľ ešte stále oficiálne nepomenovaní páchatelia v nemocnici v Revúcej – môžem konštatovať, že bez podaktorých lekárov a ich starostlivosti o naše zdravie by sme žili podaktorí dlhšie a mnohí aj v lepšom zdraví.

Zaujímala ma tiež otázka – prečo zisťovať reálny čistý príjem lekárov a odpracované hodiny?

V prvom rade preto, že ak v nejakom zdravotníckom zariadení zhltnú výdavky na platy personálu 90% príjmov, tak také zariadenie jednoducho nemôže byť dlhodobo funkčné. Nikto ma nepresvedčí, že v súčasne existujúcom stave nedoplácajú pacienti na platové nároky personálu (veď v niektorých nemocniciach zostane len 10% financií na ostatný chod zariadenia). Je preto potrebné limitovať legislatívne, aké % financií v nemocnici musí ísť na potreby pacientov a aké % môže ísť na personálny chod zariadenia.

Zásadnou otázkou – a to nielen z hľadiska samotného lekára, ale aj z hľadiska bezpečnosti jeho pacientov – je tiež otázka koľko hodín mesačne lekári odpracujú. Skúsme dať na vedeckú platformu reči o tisíceurových či dvojtisíceurových hrubých mesačných platoch a o odpracovaných až 300 hodinách – uvádzaných zástupcami lekárov v médiách (v článku o platoch lekárov v Pravde zo dňa 5.9.2014) – Ak totiž lekári odpracujú v zdravotníckom zariadení mesačne 200 až 300 hodín a robia tak dlhodobo, popritom majú aj ďalšie úväzky, tak sú významne ohrození rizikom vyhorenia. Nejde len o to, že sa v dôsledku toho môžu správať k pacientom neprimerane – ako sa to média snažia racionalizovať po smutnej príhode z Bratislavy, ale hlavne kvôli tomu nezvládnu kvalitne pracovať a môžu ohroziť zdravie a životy nás a našich blízkych.

Pokladám za dôležité, aby Ministerstvo zdravotníctva SR verejnosti sprístupnilo presné štatistické údaje o minimálnom, maximálnom a priemernom čistom plate lekára za jednotlivé zdravotnícke zariadenia v SR (to pritom ani zďaleka nemusí byť jeho celkový čistý mesačný príjem). A rovnako aj o mesačne odpracovanom počte hodín. Sú totiž podstatné aj tie hodiny. Veď ak lekári odpracujú mesačne 300 hodín a robia tak dlhodobo, kedy odpracujú tie ďalšie úväzky (podaktorí majú aj 4 či 5 úväzkov, ako mediálne priznalo Ministerstvo zdravotníctva SR). Koľko hodín má deň takého zdravotníka – 50 namiesto 24?

Skutočne by som si priala, aby nám lekári dali k dispozícii informáciu o svojich reálnych mesačných čistých platoch aj celkových príjmoch za mesiac a odpracovaných hodinách. A aby vláda vo veci seriózne konala a limitovala možný počet úväzkov lekára a celkový mesačný počet ním odpracovaných hodín.

A samozrejme otázkou je nielen čas, ale aj priznanie príjmov. Teraz nemám na mysli len niektorými vyberané rôzne poplatky, ale aj ďalšie finančné či iné príjmy – napríklad zo znaleckých posudkov, z poplatkov od pacientov či za rôzne hradené vyšetrenia, rôzne bonusy od farmaceutických firiem a pod.

A záverom som si položila aj otázku – sú platy oddeliteľné od výkonu?

Naši lekári a sestry vedia aké platy majú „na Západe“. Zaujímala by ma preto anketa, či majú rovnako dostatok vedomostí aj o odlišnostiach v prístupe „na Západe“ k práci a ku pacientom.Plat predsa zamestnancovi prislúcha iba za ním primerane vykonanú prácu v jej rozsahu a kvalite. Ak sa dozvedáme o závažných pochybeniach v ich práci s dopadom na zdravie a životy pacientov, ak sa dozvedáme o neprimeranom správaní voči pacientom, potom nepostačuje výhovorka že „sú preťažení“.To by predsa mohli o sebe povedať aj ľudia v mnohých iných profesiách – nevidím žiadny dôvod špecificky tolerovať neprimerané správanie zdravotníkom.

Profesia zdravotníka patrí k tým, ktoré by mali stáť na pilieroch morálky a etiky, zásadných ľudských hodnôt. Ak tomu tak nie je, potom sa na vec pozrime z druhej strany a voľme tvrdé slová – zdravotníci by si mali uvedomiť, že nám poskytujú platené služby a nie žiadnu charitu.

Mali by sme si to uvedomiť aj my ostatní – ich pacienti a trvať na kvalite služby, ktorú nám za naše dane a odvody v zdravotníctve štát zaistí. Alebo potom plaťme zdravotné odvody nie podľa výšky platu, ale podľa kvality poskytnutej služby. Vytvorme rodinné účty a zaveďme rodinných lekárov. Dávajme lekárom platby za reálne a kvalitné výkony, a nie za počet evidovaných pacientov. Možností riešenia problematiky je veľa.

Takže – ako som uviedla v úvode – debata o platoch ani zďaleka nemôže byť len o platoch.

Predná Hora, 23.9.2014