Túto báseň som napísala pred 6 rokmi. Je o mojom synovi a svete okolo nás. Každý z nás má také svoje „malé svetielko“, ktoré ho hreje v srdci a kvôli ktorému má pre nás význam ísť v živote ďalej.
Maroško mi veľmi chýba.
Sú svetlá, slnká prostred dní.
Ich lúče ligotavé oslňujú nás zábleskom, ak vidíme ich práve.
Pália z nich oči,
privriem ich pred jasotom tým dravým,
priveľký jas ma neteší,
môže byť dotieravým.
Tak samozrejmé, nudné až,
je svetlo všedných dní,
nič mimoriadne nenesie.
Kto si naň pomyslí?
Maličký zázrak – svetlo v tme. Tichučký plamienok.
Nádeji cesty v hustej hmle daruje kamienok.
Zrak k vzdialenému upieram,
hľadám ho v temne čias.
Ukryté v srdci
dodáva
silu snom, čo sú v nás.
Svetielko moje, blikajúce v tme.
Tak, teraz asi chápete, že Maroško bol pre mňa MDČ – mimoriadne dôležitý človek môjho života.
Nemocnica v Revúcej, ktorá pochybila, sa správa hanebne – nielenže sa doteraz našej rodine neospravedlnili, ale ani si nepriznali zjavnú a už odborne pitevnou správou i vyšetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou oficiálne potvrdenú vinu.
Maroško, chcem aby si vedel, že Tvoja smrť nezostane nepotrestaná.
Predná Hora, 26.9.2014
Pride cas uzdravenia pre kazdeho. Pride ...
+:-) :-):-) +++++:-))) ...
Celá debata | RSS tejto debaty