otvorene

Nie, naozaj nejde o známy román. Tie dni hnevu zažívam práve teraz ja. Naše utrpenie sa zväčšuje, pretože vyšetrovanie prebieha z nášho pohľadu bolestne dlho. Celá tá situácia moju rodinu ubíja, moje deti trpia stratou brata, aj všetkými tými dôsledkami – dopadmi na náš život. Každý trpíme po svojom – trpíme silným stresom a jeho následkami, jednej dcére sa objavil exém, druhej vypadávajú vlasy. Ja sa budím skoro ráno, začínam deň krátko po polnoci.

Kráčam zotrvačnosťou, pretože musím živiť rodinu. Zúfalo sa plazím dňami, deň za dňom a všade vidím svoje dieťa. Na ulici pri ceste do práce okolo prepravnej služby, kam som chodievala vybavovať sanitku pre syna. V chrumkách, veľkých jogurtoch či zelených jabĺčkach, jeho obľúbených cukríkoch. V novinovom stánku pri pohľade na prázdne tikety, tak rád ich Maroško nosieval v ruke, ešte aj do bazéniku, čo sme mu postavili každé leto pod bytovkou, ich brával. Pristavujem sa pri regáli s hračkami v akcii v TESCU a predstavujem si, čo by som Maroškovi na Vianoce kúpila, dokázal sa vždy neskutočne tešiť z novej hračky. Deti teraz posielam k detskej lekárke samé, je to pre mňa príliš bolestné tam s nimi k nej ísť. A už hodne dávno som si nezašla ani pre lieky na astmu, hoci je mi hodne zle a svoju doktorku v pľúcnej ambulancii si úprimne vážim, dôverujem jej. Nevládzem však ísť do tej nemocnice, stále tam vidím ten vrtuľník odvážajúci moje dieťa. Môj synček, bolestne v tej prekliatej nemocnici zomieral.

Je to o to horšie, že práve teraz – po 8 mesiacoch od Maroškovho zabitia – sa kolobeh dní opakuje presne ako vtedy. 23. 3. bola nedeľa a Maroško šiel s manželom na operáciu do Banskej Bystrici, ja som dovtedy riešila maľovanie bytu. V pondelok 24. marca ho operovali a 25. marca bol už doma a v dobrom stave. Zajtra bude štvrtok – podobne ako 27. marca, kedy RPZ syna odviezla do revúckej nemocnice.

Včera mňa aj manžela zasa raz vypočúvali k prípadu zabitia nášho syna. Trestné stíhanie pokračuje, jeho zdĺhavosť nás ubíja. A práve včera mi volala aj redaktorka z Markízy, Maroškov príbeh bude už tento týždeň po podvečerných správach v Reflexe.

Práve včera sa ku mne dostala náhodne aj informácia, že lekárka, ktorá zavinila smrť nášho syna, vraj ešte stále pracuje v tej nemocnici. A tak som okamžite písomne požiadala nemocnicu o nápravu stavu vo veci nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti môjmu synovi – tak ako mi to vo svojej odpovedi na môj list odporúčala ministerka zdravotníctva (písala som o tom v článku DNES 30. Ryba smrdí od hlavy).

A navyše tá osoba, ktorá zabila nášho syna, sa ešte snaží vykrúcať že je nevinná – napriek dvom znaleckým posudkom, ktoré jasne pomenovali v čom spravila chybu. Podala sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, to však práve v pondelok prokurátor zamietol s tým, že nesprávne určila diagnózu a na tom základe nesprávne poskytovala zdravotnú starostlivosť, pričom v priamom dôsledku ňou zanedbaných povinností došlo k úmrtiu dieťaťa.

Čo možno k tomuto dodať?! Je mi doslova fyzicky nevoľno z takej nečestnosti jednej lekárky. Čo je to za ľudskú morálku a etiku konania odborníka? Ako sa taký človek môže vôbec ráno na seba dívať do zrkadla – keď viem, že som zavinil niečiu smrť a nepriznám čestne svoju chybu?!!! Alebo azda vôbec nepochopila doteraz, že spravila zásadnú chybu a v čom ju spravila? Čo je to potom za odborníka? Ako to vlastne vydávajú špecializačné papiere – skutočne je to doklad o odbornosti lekára?!?!

Naozaj neviem ako by som sa zachovala, ak by som ju stretla niekde na ulici – napľula by som jej do očí? Neviem, hnusí sa mi už spomienka na ňu.

Predná Hora, 26.11.2014