otvorene

Hon, ktorý sa na Slovensku spustil na Harabína,  vyvoláva dojem, že je stelesnením všetkého zla v súdnictve. Stačí sa ho zbaviť –  a… Zdanlivo jednoduché riešenie.

Ale je to naozaj tak?

Odpoveď znie – pravdaže nie. Súdnictvo na Slovensku dospelo ku krízovému bodu – dôvera v spravodlivosť justície je u nás taká nízka  ako ešte nikdy predtým. Potvrdzujú to medzinárodné prieskumy, v ktorých sa z hľadiska dôveryhodnosti v rámci krajín EÚ Slovensko umiestnilo na predposlednom mieste. Ale žiadny strach sudcovia, máme ešte kam klesnúť  – Slovinsko bolo zatiaľ na poslednom mieste.

Potvrdzuje to aktuálny výskum Via Iuris, podľa ktorého takmer tri štvrtiny slovenských občanov sudcom vôbec neverí. Úplne slovenským súdom s sudcom dôverujú iba 2 percentá opýtaných. Je to skutočne smutná vizitka slovenského súdnictva.

Prečo toľká nedôvera občanov voči slovenským súdom a sudcom?

Ak sa minister Borec domnieva, že negatívne názory občanov ovplyvnila hlavne skutočnosť, že za jeho predchodcov nebolo nič pozitívne o súdoch a sudcoch počuť, tak ma zaujíma, čo pozitívne by bolo možné vypočuť si o nich z čias jeho ministrovania.

Pravdou je, že v súčasnosti je aj samotné pomenovanie Ministerstvo spravodlivosti SR možné brať ako iróniu. Premenujme ho radšej na Zázračno – bolo by to určite výstižnejšie, veď zázrakov je v slovenskej justícii viac ako dosť (na rozdiel od spravodlivosti).

A v čom tie zázraky v slovenskej justícii spočívajú? No pozrime sa na ne.

1. Skutočnosť, že dostávajú podaktorí slovenskí sudcovia pozitívne hodnotenia  – tak to je skutočne zázrak. Za čo ich to takto hodnotia? Stačí sa pozrieť na nimi realizované súdne konania, ktoré sú scestne, neodborne riešené.

2. Zázrakom je tiež, že sa vôbec niekedy nejaký proces skončí spravodlivým rozsudkom. Vymožiteľnosť práva na Slovensku je totiž mizivá. Procesy sú v mnohých prípadoch neprimerane zdĺhavé. Zle zostavená legislatíva, možnosť kľučkovania a krivenia paragrafov – neschopnosť či neochota tieto pokrivenia odstrániť systémovo je otriasajúca.

3. Súdny systém je u nás dlhodobo nefunkčný. Prepúšťať páchateľov závažnej trestnej činnosti z prostredia organizovaného zločinu pre procesné chyby a ešte ich aj odškodňovať z našich daní – je priam zázrak, že slovenská justícia má tú drzosť.

4. Justičný systém nie je schopný vyriešiť úspešne veľké kauzy, závažnú korupciu. Je skutočne zázračné ako sa takéto prípady rýchlo stanú nestíhateľnými, nepreukáže sa v nich vina páchateľom.

5. Ako zázrak pôsobí aj skutočnosť, že za všetky tie darebáčiny a nečestnosti v justícii nikto doteraz nebol stíhaný.

6. Naozaj zázračne môžeme vnímať aj skutočnosť, že sa svoje platy sa sudcovia pustili do žalôb – a že tak zásadovo nezabojovali v iných veciach, z ktorých už zďaleka kričí  porušenie stále platnej Ústavy SR?

7. Ako zázrakom sa udržiava doteraz súdnictvo v zúfalom stave, v akom je, mantrou o tom, že súdy musia mať nezávislosť. S tým môžem súhlasiť, ale rozhodne nesmie ísť o nezávislosť od zdravého rozumu.  

8. Zázrakom je aj skutočnosť, že namiesto systému spravodlivosti sme si vytvorili kastu ľudí bez zábran využívajúcich mnohoraké privilégiá a nerobiacich nič v náš prospech, hoci sú draho platení z našich daní.

9. Akýmsi zázrakom zatiaľ ani neexistuje etický kódex v tejto profesii, ktorá má stáť na vysokých morálnych hodnotách. O akej morálke toto svedčí ?

10. Úplný zázrak je, že systém, ktorý bol pôvodne určený a vytvorený pre ochranu obetí, sa zvrhol na systém, chrániaci páchateľov a ich nadštandardné práva na úkor obetí trestných činov. V dôsledku toho dochádza ku systémovému týraniu obetí.
11. A priam jedenástym divom sveta je to, že ľudia sa nenaštvali zatiaľ natoľko, aby prestali takéto „Zázračno“ vlastnými daňami podporovať a financovať.

A tak si položme záverom otázku:

Ak systém nie je spravodlivý a funkčný pre obete, načo ho máme vôbec udržiavať? Nech si ho financujú páchatelia, keď sa stará len o ich ochranu.

V mojom blogu som už absurdity v slovenskom súdnictve popísala opakovane (napríklad v článku http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2015/09/24/dnes-96-bordel-u-boreca)

Konkrétnych skúseností mám na takúto kritiku viac ako dosť – v prípade môjho dieťaťa zabitého v slovenskom zdravotníctve pred rokom a pol.

Stručná ochutnávka: Čo by ste si mysleli o sudcovi, ktorý prizná pochybenie nemocnice, ale už nie službukonajúcej lekárky, ktorá zabila moje dieťa? Kto teda v nemocnici pochybil – vrátnička, upratovačka, alebo „sa to“???!!!!! Takže ťahačky pokračujú na krajskom súde odvolaním prokurátora…

A doteraz som za celý týždeň od pojednávania nedostala do rúk CD nahrávku z priebehu pojednávania, hoci som o ňu opakovane  a opakovane žiadala.

Naozaj sa v takom štáte oplatí byť páchateľom a nie obeťou.

P.S.: Nie, nie, nie – ja si skutočne nemyslím, že jediné a najhlavnejšie zlo v slovenskom súdnictve je Harabín.

Elena K. I.    Predná Hora, 21.10.2015