otvorene

Nuž, hej, o svojom životnom šťastí mávame rôznu predstavu.

Niekto vzdychá po kariére a postavení, ženie sa za slávou či rôznymi titulmi. Iný pachtí po majetku a peniazoch, materiálnom zabezpečení. Ďalší zasa prahne po dobrodružných zážitkoch, vzrušení, pestrom živote.

Ja som vždy chcela žiť obyčajne, jednoducho.

Pre mňa je šťastie o ľuďoch v mojom živote.

Neuznávam formálne autority, nevážim si ich – zrejme tu pracuje moje rebelské vodnárske ja – ľudí si cením na základe ich ľudskosti, súcitnosti, čestnosti. Netúžim po materiálnych hodnotách – žijem skromne, neláka ma bohatstvo. A rovnako sa nestotožňujem ani s tými, ktorí pokladajú každodenný život za príšernú nudu, priam životnú tragédiu.

To, čo pre mňa je naozaj dôležité, sú vzťahy, rodina.

K šťastiu mi stačilo žiť obyčajne…

Môj život po dlhé roky plynul tak, že som odchádzala skoro ráno do práce, po návrate som už trávila čas so synom. Chodievali sme sa prechádzať – niekedy spolu s manželom i dcérami, niekedy sami dvaja – ja a Maroško. Doobeda sa Maroško prechádzal s manželom, ktorý ho opatroval – mal svoje obľúbené miesta, obľúbených ľudí…

Po návrate z prechádzky som trávila čas s Maroškom v obývačke – on sedával na gauči a sledoval televíziu, jedol svoje obľúbené jedlá – zelené jablká, arašidové chrumky, jeden druh cukríkov, jeden druh salámy. Musel mať presne to svoje obľúbené, nič iné nezjedol – niekedy bolo náročné zohnať presne ten druh chrumiek či salámy, ale mňa tešilo sa o neho starať.

Mal svoje obľúbené programy či hudbu, ja som sedela v kresle a štrikovala som – obvykle pre neho papučky (chcel len pletené papučky a dokázal jedny papučky prederaviť za týždeň), alebo vestu (na väčšine fotografií má Maroško nejakú vestu, rád ich nosil). Niekedy si mi prišiel sadnúť na kolená, aj keď už bol veľký, vyšší odo mňa o hlavu, a tak sme spolu sledovali televíziu. Môj syn hovoril len pár slov, komunikoval ako autista viac neverbálne – takže mi chytil ruku a dal si ju pod vestičku na chrbát, mal veľmi rád, keď som ho hladkala po chrbte alebo škrabkala vo vlasoch. Rovnako sme mali náš zaspávací rituál o 19,30, s hlavami zakrytými detskou ružovou dekou.

Mala som aj druhú prácu – nočnú, písala som denne už od jednej či druhej nadránom, až kým som nešla do mojej dennej práce – neprekážalo mi preto ísť spať skoro. Len vďaka tej drine som mohla kúpiť synovi veľký televízor – to bolo niečo pre neho – neskutočne sa z neho tešil.

Áno, vytváram teraz cielene spomienku na moje dieťa. Pretože chcem, aby pretrvala, aj keď raz celý môj blog vymažem.

Tí, ktorí máte dieťa s postihnutím, viete, že je to výnimočný človek vo vašom živote.

Naučí vás milovať bezpodmienečne – bez akýchkoľvek predsudkov a snahy meniť ho podľa svojich predstáv, prijímate ho hlboko do svojho srdca také, aké je.

Nie je dokonalé – tí, ktorí posudzujú ľudí podľa výzoru či podľa výkonu, by takéto deti najradšej zabíjali ešte pri narodení alebo by im ani neumožnili narodiť sa.

Nie, dieťa s postihnutím nie je dokonalé – ale je úžasné. Naučí nás život kráčať po menších krôčikoch, tešiť sa z maličkostí, zmúdrieť. Práve vďaka nemu máme šancu pochopiť, čo je ozajstné životné šťastie.

P.S.:

Postupne mažem môj verejný facebook. Dnes som odstránila myšlienku, nahodenú 2.3.2015 –

„Prečo Boh stvoril medzery medzi prstami? Pretože niekto, kto je stvorený špeciálne pre Vás, vyplní tieto medzery tým, že drží Vašu ruku navždy.“

Je to tak.

A naozaj ťažko je uveriteľné, ale ľahko overiteľné (sama som si to pozrela tri krát, kým som to predýchala), že namiesto toho sa mi tam zjavila silne symbolická myšlienka o anjelovi z 28. novembra 2014 (čo je navyše pre mňa silne symbolický dátum).

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 8.4.2016

Maroško so svojou dychtivou zvedavosťou 

jeho múdry skúmavý pohľad

a tu žiari humorom