otvorene

Červená je v našej kultúre silnou farbou. Farbou symbolizujúcou hlbokú náklonnosť, lásku, srdce a srdcové záležitosti. A to je veľmi dôležitá téma zrejme pre každého z nás.

Červená teraz svieti v šere do diaľky v solárnych svetlách v kvetináči na našom balkóne.

Melón, pokojne by som sa živila červenými melónmi hoci celý mesiac. Paradajky. Kápia. Mrkva – mrkvovú polievku mám rada v rôznych verziách, i šalát s citrónom  a medom.

Toto všetko a ešte oveľa viac je červená farba… Dnes v mojom blogu práve o nej.

Červená…

Je farbou silných emócií v pozitívnom aj negatívnom slova zmysle – lásky, vášní, temperamentu, vzrušenia, sily a energie, ale tiež hnevu, netrpezlivosti, vzdoru, vzbury, agresie a násilia, nebezpečenstva.

Psychológovia ju pokladajú za farbu, ktorú si vyberajú ľudia tvoriví, aktívni a dynamickí, energickí,  plní života a životnej sily, extravertní, vášniví, ale tiež impulzívni, slabo ovládajúci svoje reakcie, až cholerickí. Preferujú ju i ľudia výrazne sebaistí, sebavedomí, pútajúci pozornosť, priebojní, ctižiadostiví. Je farbou stimulujúcou psychicky aj fyziologicky, farbou vitality, pôsobí proti únave, na druhej strane však je aj farbou dráždivou a vyzývavou. V niektorých odtieňoch vyvoláva úctu a obdiv, symbolizuje vznešenosť, moc, silu, vážnosť a majestát. Odmietajú ju ľudia pasívni a unavení, depresívni, ale i ľudia pokojní, tí, ktorí sú zrelo vyrovnaní so svojou impulzivitou.

Čo mi pripomína červená…

Kúpeľovú penu v nádhernej žiarivo červenej farbe a s úžasnou jemne korenistou vôňou – moju top 1,  (no dobre, dám čo to je – Radox).

Červená zasa raz svieti do diaľky na zábradlí nášho balkóna, v solárnych svetlách v kvetináči (strieda sa s modrou a zelenou v pravidelných intervaloch, ibaže je to jedna z mojich bláznivých synchronicít, vždy keď sa pozriem pri písaní blogu na balkón, svieti práve červená).

Moje srdiečkové kamene, nachádzam ich často. A dnes som dostala dokonca srdiečkový gaštan od kolegu Števka (spravil mi chlapec radosť, ja som presne ten pochabý snílek, ktorého viac potešíte tromi orieškami ako zlatým prsteňom), ten gaštanček zasadím Maroškovi do črepníka.

Červený príbeh…

V blogu Slová šepkané do vetra 10., kde som písala o šťastí, sľúbila som, že o láske budem písať v Dúhovo Červená. A tak teraz  nemám na výber, lebo ja sľuby vždy plním. Takže poďme k téme. Každý z nás hlboko v sebe nosí sny o živote, úžasných dobrodružstvách a o pravej láske. Je to tak, však?

O láske existuje množstvo kníh, romantických príbehov, tragických románov či odborných príručiek. A samozrejme existuje mnoho druhov lásky – k sebe, partnerovi, dieťaťu, Bohu, svetu, životu a tak ďalej.

Vo vzťahu ku partnerskej láske sa dnes veľa píše a filozofuje o tom, že pravá láska je bezpodmienečná. Stotožňujem sa s tým v tom smere, že bezpodmienečnosť znamená milovať človeka takého aký je, i s jeho chybami, pre jeho jedinečnosť – práve toho konkrétneho človeka. Tak nás milujú deti, lebo sme. Ako deti rastú, učia sa od nás dospelých lásku zväzovať podmienkami, posudzovať a ako píše Kȕbler-Rossová a Kessler v knihe Lekce života, „láska je to, čo dáva našim dňom hlboký zmysel,“ no „podmienky uvaľované na lásku predstavujú závažia“, pričom najnáročnejšie podmienky uvaľujeme obvykle na ľudí, ktorých milujeme najviac.

Výstižne a hlboko o láske píše podľa mňa Jampolski (má niekoľko naozaj zaujímavých kníh o láske a mimochodom, vedie Centrum liečebného prístupu v San Franciscu, v ktorom poskytuje pomoc rodinám so zomierajúcimi deťmi).

Láska znamená byť spolu, cítiť obojstrannú dôveru, navzájom sa podporovať, učiť sa jeden od druhého a radostne spolu zdieľať skúsenosti, sny, plány, každodenný život. Zomiera na nedostatok partnerskej úcty – pozornosti, dôveryhodnosti, nedostatok láskyplnosti. Podľa mňa pravou láskou v reálnom živote, partnerskom vzťahu môže byť len človek, ktorého nielenže milujeme úprimne my sami, ale ktorý zároveň rovnako miluje nás a prejavuje nám svoju lásku, preto sa k nám správa láskyplne, zodpovedne a dôveryhodne – láska potrebuje reciprocitu, láskyplnú intimitu, vzájomnosť. Teraz by ste mohli namietať, že to nie je bezpodmienečná láska. Nuž, myslím si, že bezpodmienečná láska neznamená milovať partnera za každých okolností, nech sa správa voči nám akokoľvek nečestne a nezodpovedne, až bezohľadne – ak nám zámerne ubližuje, ponižuje nás, psychicky či dokonca fyzicky týra, klame, podvádza. Taký vzťah nie je pravou a bezpodmienečnou láskou, dokonca ani žiadnou láskou, ale životnou pohromou. Vtedy je namieste od takého človeka okamžite zutekať – a nie fantazírovať o hlbokej a celoživotnej pravej láske, ktorá je bezpodmienečná, prekoná všetky tie problémy (ktoré BTW vyrába ten milovaný partner a ktoré by sme bez neho určite nemali) a ktorá nám celoživotne vydrží, pretože vďaka nej sa náš milovaný partner raz nepochybne začne voči nám správať láskyplne a čestne. No to určite, akurát budeme mať kopu jaziev na duši, kým zmúdrieme… V takých prípadoch je predstava „bezpodmienečnej lásky napriek všetkému“ mätúca až škodlivá, pretože nám bráni cítiť lásku k sebe natoľko, aby sme sa dokázali ochrániť pred týraním. Pretože zraňuje nás týrajúci partner, ale to my sa k sebe správame nezodpovedne a zodpovedáme za svoje rany, ak si necháme ubližovať.

Láskou sa stávame zraniteľnými a preto by sme vzťah budovať len človekom, ktorý sa správa dôveryhodne a dokáže nám prejaviť svoju lásku. Zraniť nás môže vo vzťahu i človek milujúci a hodný dôvery, pravdaže, ale je tam základný rozdiel, taký človek nás NIKDY NEZRAŇUJE ZÁMERNE. Láska sa spája aj s odpúšťaním, ale z môjho pohľadu je zásadné pochopiť, že kým partnerovi nezámerné zranenie odpustíme a môžeme spolu žiť ďalej, človeka zámerne nás zraňujúceho by sme mali opustiť, i napriek svojmu odpusteniu (bez nenávisti a pocitov krivdy, so zachovanou úctou, ale jednoznačne a navždy od neho odísť). Pretože vzťah, v ktorom nám partner ubližuje vedome, zámerne, nie je zdravým vzťahom a nielenže nie je bezpodmienečnou láskou, ale nie je žiadnou láskou. To nie je o nepravej podmienečnej láske, ale o zdravom rozume.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

Z Jampolského Léčivá moc lásky  „Láske je jedno, ako ju nazveme.“

A ešte tento: ,Láska prehliada všetky rozdiely, pretože si všíma niečo omnoho dôležitejšie, podobnosť.“

A do tretice jeden citát z Bradshawa Ako sa utvára láska: „láska vyžaduje odvahu umožniť tomu druhému vidieť, aký naozaj som…“

Červená záverom…

Nie, nedáme hru na jednu otázku, pravdaže nie. Ale niečo vám ešte chcem dnes povedať -. Bradshaw v spomenutej knihe analyzuje i lásku k Bohu. Boh je ten, kto nám rozumie, kto nás chápe a neposudzuje, na rozdiel od ľudí.

Preto záver blogu o láske patrí láske k Bohu. A kto iný, ak nie môj obľúbený veľký človek a veľký básnik – Rúfus.

„…Prázdno je, Bože, bez Teba, Buď, Bože, maj nás trochu rád. Keby si nebol – pod i nad, vo vnútri veci okolo, všetko, čo je, by nebolo.“

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 28. 10.2016

P. S:: A hej, o tých, ktorých milujeme, sa s láskou staráme. Kikina narodeninová torta spred štyroch rokov…