otvorene

Sivá ako myš, nič nehovoriaca a opatrná. Alebo žeby Popoluška, ktorá pod nenápadným sivým myšacím kožúškom, od ktorého nikto nič nečaká, ukrýva prekvapivo prekrásnu paletu dúhy?

Nuž, sivá je stenou i cestou, tiahnucou sa do diaľky. Môže byť prekážkou, ktorý stojí pred nami i ochranným múrom, za ktorým nás nikto nemôže zraniť. Môže byť cestou, lákajúcou nás k vykročeniu, ktorá vystupuje zo sivastobielej hmly.

Čo je vlastne sivá? Pohovorme si dnes v tomto blogu trochu o nej…

Sivá…

Asociuje opatrnosť, pochybnosti a obavy, stiesnenosť, neutralitu. Pôsobí nevýrazne a izolujúco, je symbolom všednosti a obyčajnosti, ale i pokory a chudoby.

Podľa psychológov táto farba prezrádza strach a nedôverčivosť, utiahnutosť, zdržanlivosť, monotónnosť. Volia ju ľudia rozvážni a udržujúci si odstup od iných, ktorí sa snažia „byť za maskou“ a neprezradiť o sebe iným veľa, ľudia, ktorí sú príliš opatrní, alibistickí, ktorí uprednostňujú jednotvárnosť a nemajú radi zmeny, neradi prejavujúci vlastné názory, ale aj ľahostajní a stereotypní, signalizuje aj únavu. Odmietajú ju ľudia, ktorí majú radi dobrodružstvo, pestrý život, vzrušenie.

Čo mi pripomína sivá…

Hmlu. Ňou teraz idem, pretože neviem, ako by ďalej pokračovala moja cesta.

A sivú stenu, pretože si staviam v súčasnosti okolo seba múry, snažím sa uzavrieť do seba.

Sivý príbeh…

No, tak to je. Ale nebojte sa, môj sivý príbeh nie je vôbec sivý od nudy. Práve naopak – je sivý tajomnosťou. Pravdaže, bola to jedna z mojich bláznivých koincidencií. Stal sa mi už roky dozadu a je o knihe Šamanovo telo od Mindella.

Knihu som kedysi dávno videla v antikvariáte v Poprade, akosi automaticky ma k nej pritiahlo. Fúha, páčila sa mi, ale naozaj som ju nemohla kúpiť. A keď som o mesiac išla znovu k lekárke do Popradu, kniha tam ešte bola. Ani som k nej nechcela ísť, obzerala som rozprávkové knihy a ten pán zrazu podišiel ku mne s tým, že aby som sa nenahnevala, ale že má pocit, že by mi mal dať nejakú inú knihu, že je to jeho vlastná kniha a či sa zaujímam o šamanizmus. Už viete, akú knihu mi priniesol a daroval, však?

A tak dnes niečo z jeho daru posúvam ďalej vám. Pretože vždy, keď sa k nám zachová niekto láskavo, dostávame šancu to posunúť ďalej a vytvárať takú vlnu dobra, ktorá mení postupne svet v lepšie miesto…

Takže Šamanovo telo rozhodne nie je jednoduchým čítaním, ja takéto knihy volám „jednovetovky“ – otvoríš, trochu prečítaš a uvažuješ.

Je to kniha o hľadaní odpovedí na najhlbšie otázky života, vlastnej celistvosti a umožňuje pochopenie sveta a súlad s ním. Starobylé šamanské učenie hovorí o načúvaní prostredia, prostredníctvom ktorého sa nám ozývajú mocné a iracionálne sily, chcú náš život nasmerovať tým správnym smerom. Je to o učení sa zo synchronicít, ktoré prichádzajú do života každého z nás, len niekto im venuje pozornosť, „vidí ich“ a niekto ich prehliada. Ukazujú nám ten správny smer a ja som o nich v mojom blogu písala už viackrát. Teraz si pred nimi síce „zapchávam uši a zakrývam oči“, pretože viem, že veci nie sú tak, ako by mohli a mali byť, ibaže to nie je chyba synchronicít…

Dať životu zmysel dokáže jediná vec – cesta srdca, ktorou by sme sa mali uberať. Ak sme na svojej súčasnej životnej ceste šťastní, potom je to cesta srdca, inak nie. Ale aby som vás neuviedla do omylu, snové telo si žiada nielen pohodu, ale i výzvu, riziko, osobnú silu a slobodu.

Mindell hovorí i o spojencoch a nagualoch, obohacujúcich vzťahoch. Za mimoriadne silnú bytostnú skúsenosť pokladá spoločné snenie, bez ktorého môže byť partnerský vzťah súcitný, bezpečný, i problémový, ale nikdy nie úžasný.

Šamani sa učia snívať a zbierať silu. Sila šamana, ktorou disponuje, nie je však nikdy o jeho moci, nadradenosti a osobnej sile, ale o dávaní svetu a iným ľuďom.

Rozhodne by sme o tejto knihe mohli hovoriť ešte dlho. Je to moc múdra kniha.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

Jung napísal „Veci neočakávané a neuveriteľné patria tomuto svetu. Len s nimi je život naplnený.“

A ešte jeden o nagualoch a spoločnom snení, ako bytostnej vzťahovej skúsenosti: „Spoločne rozhýbavame svety, ktorými by sme sami nikdy nepohli.“

Sivá záverom…

Prajem vám, aby ste nemali v živote žiadne sivé steny a prekážky. Iba nádhernú slnkom prežiarenú cestu, tiahnucu sa do diaľky…

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29. 10.2016