otvorene

Sú dni, ako minulotýždňové…  Čím sú výnimočné? O tom napíšem viac v dnešnom blogu.

A hej, ešte jedna jedenástka. Že prečo? Nuž, blíži sa marec, moje srdce ním bije. Je to prelomový mesiac v mojom živote. Takže touto jedenástkou vítam prichádzajúci marec.

Sú dni…

Sú dni, ako  boli tie v minulom týždni… Čím sú výnimočné? Nuž, bola inverzia… Milujem inverziu. Nerozumiete teraz možno, ak nežijete v horách ako ja.

Inverzia je obdobím, kedy je na horách prekrásne. Ráno je teplejšie ako v meste, vzduch už vonia jarou. Slnko sa rozlieva belasobelasou oblohou, celý okolitý svet je zaliaty zlatistým svetlom.  A ja si márne v takých chvíľach kladiem otázku, keď sa vraciam z práce (do nej chodím ešte za tmy),  prečo som zasa liezla do práce do tej mestskej hmly. Teda – mám moc rada aj hmlu, ale v horách.

Mohla by som potiahnuť pár dní dovolenky a venovať sa v slnkom zaliatom dni mojej druhej, nočnej práci aj cez deň – ach, to by som mohla – pretože som v rámci nej stále nielenže neskončila dve termínované práce, ale ešte mi aj tri pribudli. Jasné, že píšem – robenie obeda i písanie blogu sú medziprestávky, chvíle oddychu.

Nie, nesťažujem sa, svojim spôsobom je to príležitosť, vďaka tejto práci sa učím mnoho nových vecí v rôznych odboroch. A nie, nie som zaťažená na peniaze, som hodne skromný človek, život ma to naučil. Ibaže za prvé mám tri študujúce deti a za druhé, musím teraz tiež splatiť moje vlastné vzdelávanie – zaplatila som si jednu vzdelávaciu akciu. Ale už dávno som z ničoho nemala takú radosť ako z toho vzdelávania.

No hej, takže moja rozpísaná kniha ešte pár dní počká. Ale dočká sa, určite.

Sychraví sa…

Včera popoludní sa opäť zosychravelo i tu, na Prednej Hore. Lesy na okolí sa postriebrili námrazou. Fúha, teplotný rozdiel včasnorannej cesty do práce a popoludňajšieho návratu domov bol citeľný. Ruky mi skrehli, kým som dovliekla domov nákupy.

Tak to chodí u nás v horách, vlečiem bežne domov štyri kilá zemiakov, 2 litre mlieka, dva kilá múky, kilo jabĺk, atď. A čo ma teší popri tom? To, že mám úžasné moje najmladšie dieťa, Jazmínku  (teda, mám úžasné všetky dcéry, ale v Revúcej študuje už len jedna) – príde zo školy ku mne a zoberie do tašky niečo z nákupu a do ruky ešte tašku s chlebom a pečivom na víkend. Ja si u ľudí mimoriadne cením schopnosť zdieľať, stáť pri sebe – a moje baby sú také. Som na ne moc hrdá. Je to dobrá stratégia do zlých čias – byť súdržný s niekým.

A hej, dnes sneží, z bielobieleho neba nám to tu zasa ktosi posýpa cukrom (že prečo snehovanie na mňa pôsobí teraz sladko? Hm, hm, žeby to bolo tou tvarohovo-jablkovou žemľovkou, čo tu už rozvoniava?)

Úžasná kniha…

Keď už sme pri tej súdržnosti a zlých časoch, poviem vám o skvelej knihe, ktorá s tým súvisí. Volá sa Psychologie lidské odolnosti a je to skutočne praktická príručka pre situácie, kedy sa dostaneme do životných ťažkostí. Kniha uvažuje o tom, ako môžeme životné problémy zdolávať, ako im odolávať.

Problematika odolnosti  je v psychológii hodne aktuálnou témou. Kniha balansuje veľmi úspešne na tej hranici, že je prínosná pre odborníkov, ale i pochopiteľná a užitočná pre laikov.

Mala som možnosť si ju prečítať s dcérou v rámci jej práce, poviem vám – je to naozaj dobrá kniha. Žiadne prázdne táranie už tisíckrát omletých vecí – táto kniha vysvetľuje veľmi zrozumiteľným spôsobom to, čo je pre zvládnutie ťaživej životnej situácie naozaj podstatné. Hovorí o mechanizmoch adaptácie v rôznych oblastiach a zároveň vysvetľuje základné pojmy s problémovými situáciami spojené. K nim patria pojmy psychická odolnosť, resiliencia, nezdolnosť, SOC (sense of coherence), či hardiness.  Autor knihy profesor Paulík vysvetľuje, že pre zvládnutie náročných životných situácií je dôležitá naša vlastná účinná integrovanosť osobnosti.

Jasné kniha dáva i návody, ako možno psychickú odolnosť rozvíjať. Je v nej hodne praktického múdra.

Prezradím vám jednu vec – o knihe, aj o sebe – ja si moc a moc cením ľudí, ktorí dokážu múdre veci povedať úplne jednoducho. Je to naozaj veľké umenie. A autor knihy, profesor Paulík, zjavne je takým veľkým umelcom.

Za mňa…

Namiesto citátu  dám môj názor k odolnosti. K tomu, aby sme boli odolní, potrebujeme byť duševne a duchovne čistí. Nie dokonalí, ale zlepšujúci sami seba – vedieť si priznať chybu, byť láskavejší – to dodáva silu.

Potešilo ma, že som si tú knihu mohla prečítať, je naozaj zaujímavá. Som vďačná osudu i mojej najstaršej dcére, že máme takú príležitosť čítať nové veci – kupovať by sme ich veru nemohli…

A hej, ozaj – schopnosť zdieľať je jednou z podstatných vecí, spojených s odolnosťou.

Záver…

Hm, a čo záverom? Moje srdce bije marcovým rytmom…

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 18.2.2017