otvorene

V záplave dní, ktorými kráčame, sa na nás valia správy. Aj tu na blogu vidíme lavínu všetkého možného, prevažne negatívneho. Žiadalo by sa niečo aspoň také pozitívne, ako napríklad môj dnešný horoskop z Pravdy. Takže o čom bude môj dnešný blog?  No čo už by mohlo byť lepšou témou ako počasie a ja…

O téme, ktorú ťaháme z rukáva…

No pravdaže, je to počasie. Taká všeobecná téma, nikoho ňou neurazíte ani nezaskočíte, o počasí skrátka dokážu hovoriť všetci. Nie že by o nejakých témach niektorí hovoriť nevedeli, ale to, čo o ich povedia… Nuž, radšej s nimi preberajme to počasie.

A náhodou je téma počasia niekedy hodne dôležitá. Ako ja dnes, keď som balila veci do Bratislavy. Cez víkend  u nás snežilo a dnes ráno všetko biele. Podľa predpovede počasia má vraj byť od stredy horúco ako v májové dni – ale veď to poznáte, nasľubovali nám i lásku, pravdu a spravodlivosť…

Ako sa len do tej Bratislavy obliecť…

Poviem vám, najjednoduchšia voľba bola nočná košeľa, najzložitejšia voľba zasa môj shrekovský Kocúr – mám  ho vziať, aby som si v Bratislave nepripadala úplne sama? Takže som váhavo vyberala, kombinovala a preberala hromadu oblečenia…

Hm, hm, hm. No dobre, to bol žart – v skutočnosti s balením oblečenia nemávam problém, vytiahnem zo skrine zopár vecí a idem. Určite nedumám celé dni, aké šatstvo kam so sebou brať. Som cieľavedomá a praktická, viem jasne, čo chcem a čo nechcem – a keďže ťahám so sebou veľký NTB (na písanie ešte stále nedopísaných prác a snáď konečne aj dokončovanie knihy počas dlhých bratislavských večerov a nocí), vyberám veci minimalisticky. Až na toho Kocúra, pravdaže, o tom som naozaj dumala – to zapracovala zasa tá moja romantická stránka duše…

Čo už – som naivne úprimná, nemám rada pokrytectvo. Neviem, či mám svoju úprimnosť rátať medzi silné alebo slabé stránky, ale je jedno – ja sa nebojím priznať ani svoje slabosti. Som tvrdohlavá, takže so mnou pohnete len po dobrom, alebo nijako. No ale zasa – môžeme tomu hovoriť i zásadovosť – čo sľúbim, plním, som ten typ „na večné časy a nikdy inak“. Pokojne by som si miesto toho stredného K. v mojom mene mohla dať S. ako spoľahlivá. Je to i schopnosť nevzdávať sa – keď niečo chcem, čo má pre mňa zmysel, tak za tým idem, som vytrvalá. A hej, som taký živel. Neviem ako to inak nazvať, robím veci s nadšením, radostne. To, čo milujem, do toho sa dokážem úplne ponoriť. Keď sa smejem alebo plačem, tak detsky úprimne, nepretvarujem sa, nemám rada falošný smiech ani plač. To, čo milujem, mám vryté do srdca hlboko. Nie, naozaj neznášam vyumelkovanosť a falošnosť, ja sa nepotrebujem tváriť ako to, čo nie som. Moju krvnú skupinu vystihla dcéra Kika v jednej jej práci – Školský dvor sa tuším volá, je to moc krásny príbeh – a nie, tu ju nenájdete, nechcela sa o ňu podeliť. Napísala v nej taký malý rap

„chceme sa líšiť, chceme byť iní, hoci máme tričko i tenisky z Číny. Pritom však chceme vynikať z davu, veď na krku máme svoju vlastnú hlavu…“

Jasné, som natoľko sebavedomá, že nepotrebujem pútať pozornosť krikľavými šatami. Pokojne môžem ísť v tričku zo sekáča (aj naozaj chodím, takmer výlučne som oblečená „made in secondhand“), pretože ľudia si cenia, že sa na nich dokážem úprimne dívať, nežne  sa usmievať a pozorne im načúvam. To hej, som moc empatická a láskavo sa rozprávam skoro s každým (moja láskavosť je o schopnosti byť láskavá, nie o nutnosti – takže výnimkou sú pre mňa ľudia, ktorí týrajú zvieratá alebo deti, tých seknem tvrdo).

Ak idem na nejaké miesto, prechádzam sa ním – najradšej skoro ráno, aby som pochopila jeho podstatu, pozorujem, rozprávam s ľuďmi – rada sa od nich učím…

Myslím si, že od každého človeka sa môžeme niečo naučiť…

Ak sme dosť múdri na to, aby sme pozorne načúvali. A vôbec nie len od „nových ľudí“, ale i tí, ktorých stretávame skoro denne – a toto je pre mňa príležitosť spomenúť si s vďakou na jeden minulotýždňový rozhovor. Poviem to takto – sú ľudia, s ktorými nestíham dlhé rozhovory často, ale vždy sú inšpiratívne…

Sú to také posolstvá, ktoré si s inými ľuďmi vymieňame, ani si to sami neuvedomujeme, ale Zámer sveta vie… Takže treba len načúvať, pozorne načúvať, aj keď veci zdanlivo s nami nesúvisiace – a niekedy ten Zámer sveta komunikovať s nami pochopíme skôr, inokedy neskôr, ale určite pochopíme. Ja už som natoľko zmúdrená, že načúvam Zámeru sveta pozorne a trpezlivo. No hej, veď aj ten môj úžasný rozhovor bol o sériových vrahoch (nie, neplánujeme ani jeden rozbiehať takú kariéru, podstata nášho rozhovoru bola v inom), keď som videla a počula záznam z jedného prípadu i s autentickými výpoveďami obetí (jasné, USA), posolstvo presne rozumiem. A prezradím, je to pre mňa hodne silné posolstvo, veľmi ma zasiahlo, posunulo, inšpirovalo – neviem nájsť ten správny výraz.

No,  teraz naozaj vážne späť k počasiu. Tie zmeny počasia sú príliš prudké, nepáči sa mi to.

Tie zmeny počasia sú príliš prudké…

Prudké búrky páchajú škody, veterné smršte, náhle a extrémne striedanie teplôt. Dnes u nás na PH sneh, v stredu minimálne 15 stupňov? Nie, nepáči sa  mi to.  A my nič nerobíme, spokojne sa prizeráme tomu, ako sa klíma narúša. Náhle zmeny počasia ovplyvňujú aj psychickú pohodu a celkový zdravotný stav ľudí, keď už nad tým nechcete uvažovať kvôli Zemi, tak aspoň kvôli sebe. A my nič nerobíme, spokojne sa prizeráme tomu, ako sa klíma narúša. Nie, nepáči sa  mi to.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 20.3.2017

P. S.:

Zajtra popoludní budem už v Blave. Čaká ma dlhý rad bratislavských dní. Ach, áno, pravdaže sa snažím teraz týmto zdanlivo veselým tónom prehlušiť smútok, aj obavu o moju najmladšiu dcéru Jazmínku.

Hm, nie, Kocúra neberiem so sebou, nechám ho doma i so Somárikom. Možno v Blave nájdem Shreka, už len on nám chýba do partie…