otvorene

Po celý život nám vbíjajú do hlavy nezmysly. A našou životnou úlohou je nájsť ich a postupne ich z hlavy vyhadzovať.

O tom v dnešnom blogu.

Film mojich školských čias…

Bojovali za vlasť je krásny film… V škole sme naň chodievali ako deti každý druhý rok, striedali ho s filmom Žeriavy tiahnu. Aj to je krásny film. Ibaže ja nemám rada vojnové filmy. Ani vojnu. Ani vojenčinu.

Ak som kedysi napísala v mojom blogu, že keby na vojnu chodili ženy, tak môj veliteľ zastrelí hneď v prvý deň mňa alebo v zúfalstve seba, je to hlboká pravda. Mám rada sebadisciplínu, som zodpovedná, ale neznášam dril, formálne autority a nivočím ich štýlom „a la Švejk“ – ja sa tak snažím, tak veľmi sa snažím, ale… no smola.

Bojovať za vlasť…

Aký ušľachtilý cieľ.

Človek si predstaví v prvej chvíli iluzívne  deti na preliezkach, radostne sa hrajú.  Aj dedinskú babku, sediacu  na lavičke s láskavým úsmevom, pri jej nohách pobieha mačka. Obľúbené miesto v lese. A ešte aj záhradku (teda, poviem vám, kebyže ju mám, praštila by som po hlave každého lotra, ktorý by mi ju chcel vziať…).

A potom seba ako hrdinu, so samopalom cez plece. Po boji. Ako záchrancu.

Pravda je však kdesi inde.

Treba sa obzrieť cez plece, za seba. Na hromady mŕtvych.

Treba bojovať za vlasť…

Ak dnes cvičí štát dobrovoľnícku armádu  (teda zatiaľ len zopár nadšencov, ktorí tam nabehli kvôli zlepšeniu si kondície, či zúfalcov, ktorí i to finančné málo pokladajú za lepšie ako nič), položme si otázku, za akým účelom sa to deje.

Vážne očakávate, že nejaká dobrovoľnícky vycvičená Janka a Hanka, Jožko a Peťko by nás zachránili  pred nepriateľom (v časoch bezpilotných dronov, chemických zbraní používaných bez zábran, jadrových rakiet ďalekého doletu, či iných v arzenáloch mocností zatiaľ ukrytých zbraní, o ktorých ani nesnívame???!!)

Ach, hej, ktože by nás napadol? Číňanov či Maďarov pusťte z hlavy – tí, ktorých by sme sa mali podľa mňa obávať, sú naši terajší spojenci.

Bude treba bojovať za vlasť…

Lepšia z alternatív je, že by naši branci nabehli vyhrabávať zemiaky, či ratovať ľudí v prípade povodní. Som za. Na ten účel cvičme rezervy.

Horšia z alternatív znamená, že by šli naozaj kamsi bojovať. Do bratskej krajiny – chrániť „demokraciu“. Alebo doma – proti „vnútorným nepriateľom“.

No čo, milí bojovníci za vlasť,  strieľali by ste do ľudí, ktorí demonštrujú proti žobráckym mzdám, proti vykorisťovaniu, proti zlodejinám?

Kto je vlasť?

Nerozumiem tomu – na jednej strane nám „ľudomili“ tvrdia, že každý migrant po kriminálnom čine má právo tu zostať, každý vrah má dostať druhú šancu.

A na druhej strane taký Kotleba by mohol bezdomovcom chlieb s maslom a šunkou na námestí rozdávať, i tak by bol zlý. Žiadna druhá šanca od „ľudomilov“ (dokonca ani prvá, povedala by som, pretože od začiatku mu pri funkcii boli kladené prekážky pod nohy, nepozývali ho na oficiálne podujatia – a počkajte len tú hystériu tesne pred voľbami).

Ja si myslím – a opakovane to v mojom blogu prezentujem, že pravda musí zostať pravdou, aj keď ju prezentuje Kotleba. Že sú ciele, na ktorých sa musíme vedieť všetci zjednotiť.

A kto je ešte vlasť?

Pusťme z očí iluzívne obrázky, ktoré som  popísala vyššie, detičky i babku. A vybavte si pred vnútorným zrakom Bašternákov komplex, luxusné vily a  majetky zbohatlíkov, sprivatizované vlastníctvo „kedysi nás všetkých“.

A nezabudnite na sprivatizované nemocnice a snahu spoplatniť čo sa len dá, na žobrácke dôchodky a nedôstojné platy, na devastované životné prostredie, na obrovské peniaze posielané „solidárne“ v rámci pomoci kadekomu, na sľubotechny v rade volebných rokov a sklamania z nich povolebne, na zúbožených, zúbožených, zúbožených ľudí Slovenska…

Za čo ste ochotní naozaj nasadiť svoj život, bojovníci za vlasť?

Bojovali za vlasť 2.

Predstavte si teraz spolu so mnou, čo za film by natočili ako „Bojovali za vlasť 2.“ dnes, tu a teraz, o Slovensku…

Smejte sa v tejto chvíli – alebo plačete?

Záverom…

Nie, nemám  rada ilúzie.

Nevidím dôvod, aby ktokoľvek položil život za takúto vlasť.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 6.4.2017