otvorene

Niekedy si kladieme otázku čo v živote naozaj chceme. U niektorých by bol možno ten zoznam rozsiahly – a materiálny. Iní zasa by zoznam mali ako vystrihnutý z tej ruskej rozprávky „choď tam, neviem kam, dones to, neviem čo“. Je však pravdou, že ako v živote múdrieme, ten náš zoznam začína obsahovať veci naozaj zásadné. A popri tom aj to, čo ja nazývam „malé bláznivé radosti života“.

Zásadné veci života na zozname…

Cukríkovosladké slnko dnes hádzalo lúčmi po priehrštiach. Pomedzi ne poskakovali obláčiky ako neposedné ovečky nebesky belasými pastvinami a deň dýchal pokojným teplom. V takých chvíľach si do svojho zoznamu „má byť“ dopisujeme úplne iné veci ako vo chvíľach, keď nám nad hlavou tiahnu búrkové mračná a blýska sa.

Prezradím vám – dnes som objavila v jednej knihe nádherné prirovnanie „pozitívna beznádej“ (moc a moc sa mi páči, pokladám ho za užitočné) – hovorí o situáciách, kedy si uvedomujeme, že veci už jednoducho nemôžu ísť ďalej tak, ako idú, že takto to už ďalej nejde a že v takých situáciách niečo ukončiť neznamená zlyhať. Zlyhaním by bolo skôr udržiavanie takej situácie ďalej. Každý v živote občas podobné situácie zažívame – a toto sa mi zdá ako naozaj veľmi výstižný pojem. Veľmi úzko súvisí s nádejou (podľa autora knihy Clouda) a aj s dôverou v zmenu (podľa mňa) – a ten náš životný zoznam pre nás dôležitých vecí nepochybne zásadne ovplyvňuje. Ukazuje nám čo a koho by sme mali v tom svojom zozname ponechať alebo vymazať z neho definitívne.

Čo máme v tom svojom zozname? Vynechajme teraz také zásadné veci, ako zdravie, láska, práca, rodina. Popri nich sú v našom zozname aj také tie malé radosti. Môžu byť praktické (mami, urobíš jablkový koktail? – no vlastne keď hovorím o malých radostiach nás samých, tak jablkový koktail je malá radosť i pre mňa),  alebo také snívačské, bláznivé, malé radosť prinášajúce niekedy i nás samých prekvapujúce naše vlastné priania. Podľa mňa dodávajú životu takú správnu príchuť.

No čo je v tom vašom zozname?

Máte také? No tak, no tak, priznajte si ich teraz sami sebe…

Počúvate niekedy hlas svojho srdca, čo by bolo takou bláznivou maličkosťou, ktorá vám spraví naozaj radosť? Niekedy si ich splníme rýchlo, inokedy o nich uvažujeme dlhšie, vytešujeme sa z ich očakávania, že raz…

No pre mňa bol takou malou bláznivou radosťou v tomto týždni Králiček Sameťáček (pravdaže kniha o ňom, ktorú som spomenula v minulom blogu). Sebe také malé bláznivé radosti neplním až tak často, poviem úprimne (no ja sa viem zasa vytešovať denne z kadečoho), ale iným ich rada chystám.

Jasné, niekedy sú také malé bláznivé radosti života i úplne neplánované, také prekvapenia života. Včera som takú radosť zažila – našla som nádherný snehovobiely srdiečkový kameň (našla som ho „u partizánov“, kde sme zašli spolu s mojou najstaršou dcérou). Teda, pravdaže, srdiečkové kamene nachádzam často, i včera som ich našla viac, ale tento bol taký výnimočný, snehobiely, prekrásny – dobre, poviem vám pravdu, nadchlo ma hlavne to, že sa pri ňom vynorila nevedno prečo spomienka na jednu úplne konkrétnu osobu. Jeden väčší ružovkastý kameň som si dala do vrecka nohavíc, ten biely som niesla v ruke. Vznikla z toho úplne bláznivá koincidencia – pretože ako sme prechádzali krovinami, kamienok mi vypadol z ruky. Hľadala som ho viac ako štvrť hodiny, keďže šlo o kroviny černíc a malinčia, rozhodne to nebol najrozumnejší nápad (ešte pred chvíľou som si vyťahovala ihlou pichliače z rúk). Ale zvláštne bolo, že keď som si povedala, že som kamienok stratila, tak som siahla rukou do ľavého vrecka riflí, chcela som vziať do ruky ten veľký ružovkastý srdiečkový kameň – a ten prekrásny srdiečkový snehovobiely kamienok som našla, tam bol po so mnou po celý čas, nikam sa mi nestratil. Nerozumiem, ako je možné, že som ho nevidela predtým – ako je možné, že Zámer sveta nás niekedy takto oslepí – a čo mi tým chcel povedať? Hodne zvláštna príhoda.

No hej – a myslím si, že kým tie veľké veci na zozname nás životne stabilizujú, tak tie malé nás zradostňujú.

Záverom…

Dáme hru na jednu otázku? Hm, no dobre. Čo by som dala na môj zoznam „čo naozaj chcem“ práve v tejto chvíli? (Fúha, nemohlo mi napadnúť niečo rozumnejšie?) No tak na ten zoznam by som v tejto chvíli dala tak forestgumpovsky „kráčať k horizontu, na miesto kde zem splýva s nebom“. A ešte aj – aby som mala menší strach pred zajtrajšou návštevou zubárky (už dlhšie odkladám vybratie zubu, nebolí a je zdravý, ale podľa zubárky má ísť von, tak skoro ráno ešte pred cestou na poradu do BB tam vyrazím – nie je to ideálny čas, ale potom zasa dlhšie by som ten zub riešiť nemohla. Ach, Zámer sveta, potrebujem zajtra láskavú útechu).

Elena   Predná Hora, 21.5.2017