otvorene

Parafráza v názve je o rozdiele toho, čo videl ako víziu budúcnosti Fučík – a čo vidím ja.  No hej, jedenástkový – a záverečný – blok o krajine chcela som ju nazvať oveľa razantnejšie, ale načo? Múdri rozumejú i tak, a tým hlúpym by to k zmúdreniu nepomohlo.

Takže teraz tým najmúdrejším došlo – dnes som drak, šľahám krídlami a chŕlim plamene.

Milá mamička z Bratislavy…

Situácia, do ktorej sa môže so svojim dieťaťom dostať každá matka. Mamičku so synom, ktorý mal podozrenie na otras mozgu poslali z pohotovosti na detskú chirurgiu. Pobyt, ktorý s ním mala v nemocnici absolvovať ju uviedol do šoku – noc mala tráviť na rozkladacej posteli, deň sedením na stoličke pri posteli alebo postojačky.

Nie, to nie je dôvod na dračie plamene – už sme si v tomto štáte zrejme všetci dávno zvykli na to, že ak v tomto štáte neslopete, aby ste sa dostali na protialkoholické liečenie do luxusných priestorov,  tak v bežnej nemocnici natrafíte naozaj na kadečo. To. prečo dnes chŕlim plamene ako drak, je skutočnosť, čo za nezmysly dokázali odpísať mamičke podaktorí diskutéri v diskusii ku článku Šok na detskej chirurgii v Bratislave, v ktorom dnes popísala svoju skúsenosť na www.pluska.sk.  A informáciu o tom priniesli i Pacientske kauzy na Slovensku. Mamička sa namiesto pochopenia dočkala typicky slovenského, že nie je v hoteli, že je sebecká, lebo jej ide o svoje pohodlie.

Nuž, ja verejne prehlasujem, že stojím pri Vás, milá bratislavská mamička. Máte úplnú pravdu. Tento štát pokladá zodpovednú matku nie za niekoho, ale za niečo, čo mu automaticky má vychovávať budúcich občanov, popritom aj sama pracovať. Robiť dve práce, ale dostať ocenenie a žobrácku odmenu len za jednu z nich.

Odporúčam, aby tí, ktorí chcú písať svoje hlúpe názory do podobných diskusií, prišli sami do nemocnice si to vyskúšať na pár dní. Ja viem, o čom to je, pretože pri synovi som pri niekoľkých pobytoch v nemocnici takúto situáciu zažívala. A to som si ešte musela  vybojovať, aby som s mojim postihnutým dieťaťom mohla vôbec zostať –   pretože som nebola kojaca matka (keďže syn bol v respirátore v úplne inej nemocnici ako ja, logicky som ho nemohla po pôrode kojiť). V prvých dvoch rokoch bol syn viackrát v nemocnici. Sprvu som to znášala, že pre mňa nie je miesto, no raz som pre syna po hospitalizácii prišla skôr a dostala som sa až na izbu. A pri ďalšom pobyte som pri jeho príjme oznámila, že budem buď s mojim dieťaťom v nemocnici, alebo s cirkusom pred nemocnicou. Miesto sa našlo.

Veru, ja keď porovnávam prístup tohto štátu k zodpovedným matkám a napríklad ku matkám – alkoholičkám, viem presne o čom píšem.  To prvé mám zažité, to druhé vidím každodenne na vlastné oči.  No o tom, ktoré „typy matiek“ majú v tomto štáte výhody, som písala v mojom blogu už toľko krát, že sa nebudem opakovať.

Je to naozaj smutné, nielen ten prístup štátu, ale aj tá vízia možnej zmeny. Kým budeme mať okolo seba hlupákov, ktorí pokladajú za luxus prirodzenú a oprávnenú požiadavku matky, aby mohla tráviť čas so svojim dieťaťom v nemocnici ako človek, dôstojne, tak to v tomto štáte bude fungovať od desiatich k piatim.

Veru, do múzea nesú budúcnosť…

NIe pre bordel, ktorý tu je. Lebo je. Ale pre prístup tých, ktorí v tom bordeli žijú. Lebo keby aspoň mlčali, keď už nie sú ochotní a schopní robiť pre zlepšenie toho marazmu, v ktorom tu žijeme. Ale nemlčia.

Nuž, veď si spravte úsudok sami – pozrite si diskusiu ku príspevku mamičky z Bratislavy.

Nie odvaha gaunerov, ale hlúposť davov je tým, čo tento bordel udržuje a umožňuje mu narastať.

Záverom…

Nuž, je to skutočne smutné, žiť v krajine, kde budúcnosť našich detí mrháme vlastnou hlúposťou…

Buďme skromní, nič nepožadujme, nechajme sa klamať, ohlupovať, využívať, ožobračovať a zotročovať, PRETOŽE VĎAKA TOMU TO V TEJTO KRAJINE  BUDE UŹ ČOSKORO URČITE UPLNE NANIČ…

Elena  Predná Hora, 18.7.2017