otvorene

Domov je slovo, ktoré patrí asi u každého človeka k tomu najcennejšiemu, čo vo svojom živote má. Ja domov milujem, domov a rodina pre mňa znamená veľmi veľa, mám ho hlboko vo svojom srdci.

Sú veci, ktoré nám hlboko pripomínajú domov. O nich pouvažujem v tomto blogu.

Domov…

Domov tvorí tisíce maličkostí, podobne ako šťastie. Je to súčasť našej identity, moc hlboká. Keď uvažujeme o domove, vynára sa nám kadečo.

Sú to ľudia, lenže niekedy sa z nášho života vytratia – a domov stále zostáva. Domov teda súvisí s takou našou hlbšou identitou, niečím v nás. Možno aj preto sa niekedy držíme niečoho nie dobrého vo vzťahoch, lebo to pokladáme za súčasť domova. Až keď si uvedomíme, že domov sú ruky „na ktorých smieš plakať“ a nie tie, ktoré ťa majú rozplakávať, môžeme si domov uvedomiť ako vlastnú hlbokú súčasť a vyčleniť z neho niekoho.

Je to miesto, kde žijeme. Ibaže koľkí sa sťahujú v priebehu života – a budujú nový domov, možno zmysluplnejší, viac napĺňajúci ich potreby.

Sú to veci. Možno by mi teraz niektorí oponovali, že na veci sa netreba upínať. Ale aj mnohé veci tvoria náš domov –  jedinečnú zostavu, v ktorej sa cítime v bezpečí, prijatí akí sme.

Položme si napríklad otázku – keby u mňa doma horelo, čo budem zachraňovať ako prvé?

Hm, iste by sme chceli zachrániť kadečo – vynechajme ľudí a zvieratá, jasné že by sme zachraňovali ako prvé ich. Ale čo potom, ktoré veci?

Teda – to je otázka. Ale budem úprimná – ja by som ako prvý vzala môj vankúš. Je to malý, sivý vankúš, ušila som ho v rukách (ako inak) zo svetra, kúpeného v sekáči. Vlastne nedávno, keď som spálila oba Maroškove vankúšiky i plyšáka Scoobyho, s  ktorými som spávala. Tento vankúš je môj vlastný – vždy s ním doma zaspávam.

A potom album fotiek detí, denníky zážitkov s nimi. Moje knihy, hm, tých mám veľa, muselo by horieť pomaly. Aj všetky moje časopisy. Plyšákov – v posteli mám shrekovského Kocúra a Somárika, deťom všetkých plyšákov. Obrázky na stenách, zbierala som ich postupne, mám ich moc rada. Kikine knihy. A moje kvety, čo moje kvety?

Nie, ja by som to všetko nestihla vyvliecť z bytu, ako vidíte. Bola by som dosť nerozumná na to, že by som buď hasila do úmoru, asi kým by som nezhorela, alebo by som si rovno rezignovane sadla a zhorela s tým všetkým – nie, nesedela by som, vyhadzovala by som deťom ich veci – knihy, plyšákov, …

Mám vzťah k veciam, takým obyčajným, ktoré mi vkĺznu do srdca. Chránim si ich. Nemusím mať luxusné veci, ani po nich netúžim, ale také tie „moje“, ktoré mi v ,mojich predstavách tvoria domov.

A čo ešte je domov?

Ach, pravdaže, domov je aj domáce jedlo. Ja rozhodne nie som reštauračný typ, nedôverujem veľmi takej strave – a ani mi moc nechutí. Niet nad domáce jedlo.

Už som kedysi písala o jedlách nášho detstva, teraz k nim pridám ešte jedno. Jednoduché, poznajú ho zrejme všetci – chlieb vo vajíčku. Ako dieťa som ho jedávala ráno s horúcim kakaom. Preniesla som ho do mojej rodiny, tiež takú klasickú verziu. Hockedy som skoro ráno, tesne pred odchodom do práce (chodím pred šiestou na autobus), vyprážala chlieb vo vajíčku na raňajky a desiatu deťom. A potom som v autobuse rozvoniavala kuchársky. Niektorí do vajíčka pridávajú i kečup, nám doma to takto nechutí.

Priznám sa vám s mojou „číslo jedna“ verziou – plnený chlieb vo vajíčku – chlieb alebo rohlík naplním taveným syrom, poriadne, pol rohlíka a jeden trojuholník syra, obalíme vo vajíčku a vypražíme v horúcom oleji. Nerobím ich takto často, ale mám rada túto verziu – niekedy si ju tak pripravte, ak ste ju ešte neochutnali, je to skvelé.

A hej, mám aj moju supertajnú verziu – s bryndzou, alebo s bryndzovou nátierkou, milovala som túto verziu chleba vo vajíčku, keď som bola tehotná so Svetlankou, mojou strednou dcérou.

Záverom…

Ach, farby, vône, chute domova. Nesieme ich v srdci. Domov nám v ňom rozvoniava – možno ako chlieb vo vajíčku.

Ach, hej, u nás rozvoniaval aj ten chlieb vo vajíčku dnes ráno…

Elena   Predná Hora, 22.9.2017

P.S.:

Ranné hmlové zázračno nad horami, tak presne tam som včera bola. Dnes ráno len pohľad z okna kuchyne pri vyprážaní chleba vo vajci. (štvrtý zhora) – dnes žiadna príroda, krívam bytom s boľavým kolenom…

.

Aj sľúbené včerajšie výhľady. Úžasná krajina, prežiarená slnkom. S Kráľovou hoľou, s kopcami v diaľke. A hej, ako káže admin písať, všetky fotky sú moje.

Krásny večer všetkým prajem, plný „slnka v duši“…