otvorene

Inverzia na horách. Ranné svitanie sfarebnievalo svet hôr. Svet sa prebúdzal do nového rána. Svitá čoraz neskôr, zasa raz sa blíži čas zimy a rannej tmy.  Poznáte to dôverne, všetci tí, ktorí chodievate do práce zavčasu ráno, ako ja.

Užívam si tento čas eštesvetla, kým sa dá. A tak teraz napíšem pár slov o tom eštesvetlovaní a včerajšom dni, ktorý bol prekrásny. Pravdaže, každý deň je krásny, ak jeho krásu dokážeme vnímať.

No hej, takže dnes malá úvaha o dni, tisícoch jeho okamihov, a o jeho jedinečnej kráse…

Vďačnosť za deň…

Krajina sa v rannom šere vynárala ticho do nového dňa. Oblaky včera ráno natiahli u nás v horách paletu od temnošedomodrej po sladkú cukríkovoružovú. Pomedzi  ne  kde – tu prebleskovali kúsky do belasa blednúceho neba. Zvyknete ich aspoň občas pozorovať? Ja teda oblaky milujem, rada ich pozorujem, je to taká obrovská krajina Zázračno…

Hodila som na ne pohľad i dnes hneď po vybehnutí z bytovky.

Bolo po daždi, po pár dňoch chladu prekvapujúco teplo. Kým po minulé dni som ráno šla v tričku chvejúc sa chladom (mikinu nosím nelogicky previazanú na páse), bolo príjemne. Myslela som na vyhliadku v lese (som dnes tam, pravdaže len srdcom – v skutočnosti som šla až do večera do práce, tak to už v živote občas chodí, že jedno chceme vo svojom srdci – a druhé robíme).

Lesy už postupne sfarebnievajú, cítiť dych jesene. A to sú chvíle, kedy je v lese úúúúúžasne. Priezračné horizonty, číra belasosť oblohy, slnečné lúče len jemne hladkajú a nepália úpekom. Nemá úpornú dychtivosť jari, ani tvrdú, nekonečne úmornú páľavu leta, ani mrazivosť zimy. Disponuje ľahkosťou, akou s nadhľadom vyrába zázraky na počkanie. Vietor vanie takou slobodou a voľnosťou, že s ním túžim putovať krajinou do diaľav s pavučinkami babieho leta. Ľudia majú radi rôzne ročné obdobia, podaktorým jeseň pripadá depresívna a pochmúrna. Práve pre to priezračno, slobodno a pokojno v nej, ktorým sa prihovára môjmu srdcu, ja najviac milujem jeseň.

Hej, čas jesene – je to čas zázračna hôr. Inverzia ukázala zuby už cestou do Revúcej. V kopcoch sme v prvých lúčoch slnka zhora videli vrstvu hustej hmly, do ktorej sa autobus pomaly vnáral. Mesto ňou bolo zavalené, ešte dlho sa ťahala. Večer, keď som sa vracala z práce domov, bolo však už aj mesto krásne preslnené.

Keď sme nepozorní…

Sprevádzal nás z kopcov chvíľu neskutočne veľký Mesiac – pre mňa zvláštna koincidencia, dieťa ma naň tri razy upozornilo – „pozri, aký je zvláštny….“ Cestou k busu napriek náhleniu, a ešte cestou parkom, opäť aj cestou v autobuse. Koincidencia mi došla až dodatočne po frčke do nosa od Zámeru sveta – neviem či sa vám stáva prepojená koincidencia. So mnou Zámer sveta občas tak žartuje – keď nevenujem pozornosť jednej jeho správe, hodí druhú koincidenciu, aby som si uvedomila aj tú prvú. A tak privliekol k ceste líšku. Sedela pri ceste (líška je hlbokou súčasťou mojej duše, ten signál rozumiem – to už my so Zámerom sveta vieme). Na tú som už spozornela, vždy na ňu spozorniem, rovnako ako na vrany a havrany. Zámer sveta má niečo, čo mi chce povedať práve teraz, aj predvčerom ma ťahal líškami. Ráno cestou do práce jedna pobiehala lúkou pred Revúcou, cestou domov ďalšia pokojne sedela na svahu pod Prednou Horou a dívala sa na cestu. Nuž, ujasní sa mi to skôr či neskôr.

Takže dieťa v buse vravelo „Aha, mesiac. A, pozri, aj líška“. Také postrčenie Zámeru sveta, ťuk – aby som konečne zamerala pozornosť. Hm, prečo Mesiac? Nuž, už nejaký čas uvažujem práve o Mesiaci a téme s ním mne hlboko spojenou – hm, neviem, čo má k tomu Zámer sveta pre mňa, ale niečo zjavne má. Priznám sa vám, bola som zvedavá, o čo ide, keď som nad tým uvažovala – a tak som namiesto písania blogu vykladala karty. Upozornili ma, že sa blíži dôležitá transformácia, hovorili o vysporiadaní s karmickými záležitosťami, mám venovať pozornosť opakujúcim sa veciam a myšlienkam (no, čo som vám povedala o tých líškach a o Mesiaci?)“ A existujú aj vykladacie online karty – tak už som sa vrhla aj k nim –, aj nečakane dobré časy. No a keďže milujem draky, dala som si online Tarot keltských drakov, tam mi vyšli karty Blázon a Svet, fúha, mne to dáva zmysel. Hm, uvidíme. Veď čas ukáže…

Keď sa naučíme vnímať koincidencie, získame na ne citlivosť, môžu nám veľa povedať. Ja si ich uvedomujem – viem, že teraz ma Zámer sveta ochraňuje a tak spoľahlivo uťal, aby som po pondelkovom súde, ktorý ma čaká, nezaviazla doma, nešla sama na pár dní blúdiť lesom (ako som plánovala) – a tak hneď v utorok mám pracovnú poradu na Polceste, potom v stredu niečo riešim v Poprade. Cítim, ako ma drží za ruku, ako matka neposlušné decko…

Všetko zlé je na niečo dobré…

Pekne sme sa včera ráno zmotali – a to som posledné dva dni vstávala ani nechcite vedieť od koľkej, kvôli tej nepohode zo súdu.

(Teda – nevykám si, zmotali sme sa spolu s najstaršou dcérou, Kika už chodí do práce po skončení výšky. Pracuje krátko, ale dieťa začína byť populárnejšie ako ja – predstavte si, kým donedávna sa mne zďaleka zdravili mnohé deti a rodičia z rómskej komunity, teraz v piatok večer cestou z práce k autobusu získavala u ich pozornosť ako prvá jednoznačne práve ona. Dyk, socialka, zaznelo hlasno najmenej tri razy našou cestou ku autobusu, až potom aj mňa pozdravili. Nie som závistlivá, prajem dieťaťu tú popularitu).

Obvykle ráno zídeme k busu až pod kopec, kým ešte ráno bude aspoň šero – včera sme dobehli len ku liečebni. Ale všetko zlé je na niečo dobré, poviem vám – už z diaľky nás žiarivo vítala fontánka zlatočervenými svetlami. Vracali sme sa z práce obidve večer po siedmej – a fontánka žiarila sýtomodro (jej farby sú naozaj rozprávkovo intenzívne, to len môj mobil fotí tak bledo).

(Vyšli sme z autobusu večer. Pri fontánke vravím Kike ticho a milo – „Myslíš, že ak vleziem do tej fontánky teraz a okúpem sa v nej, premením sa na morskú pannu?“ „Neviem, mami, opýtaj sa potom toho doktora, keď ťa prídu zobrať“ odpovedalo dieťa. No jasné, tak sa vzpružujeme pri únave, humorom.)

Je naozaj prekrásna tá fontánka, musí byť úžasná večer v úplnej tme. Raz sa na ňu zájdem pozrieť. A kebyže mám dom so záhradou, určite si takú fontánku vybudujem. Ach, určite.  Tak som nakoniec rada tomu zmotaniu, videla som po čase fontánku. Nuž, nič nie je náhodné.

Neviem, aká bude fontánka dnes, píšem blog nadránom, ale cestou pod kopec ju zabehnem pozrieť.

Elena Predná Hora, 8.9.2017

P.S.: Ach, pred časom som o fontánke napísala, že je živá a svieti, žiarila vtedy v snehu, ktorý tu napadol v apríli. A teraz je čarokrásna.

Hm, veď sa pozrite – ako z rozprávky je…