Niekedy svieti mesiac ako tenučký zlatistý kosáčik v čiernočiernej farbe skorého októbrového rána. Niekedy je mesiac ako žiarivá striebristá guľa, s priehlbinami a krátermi, ktoré v ňom rany z nebies v priebehu času zanechali. No stále je to malý bod nádeje uprostred temnoty.
Práve taký malý bod nádeje, ktorý nás ustavične sprevádza uprostred temnoty, je tým, čo potrebujeme v živote najviac.
Niekedy preto treba hovoriť o nádeji. A o zázrakoch, pravdaže, pretože práve to je odkaz víly vážky z príbehu o tom, v čo veríme z Rozprávkovania 5. Zázraky krúžia ticho okolo nás, veď ich vidíte, však?
Zázraky…
Priezračne krehký okamih, v ktorom zachytíme krásu života.
Ranným slnkom prežiarená krajina. List, ktorý sa pomaly padá zo stromu. Oblaky, oblaky, oblaky. Dážď, milujem jeho schopnosť oživiť krajinu. Dôverčivý pohľad mačky „od susedov“ pri mojom pracovisku. Nočná obloha s toooľkými hviezdami, keď sa večer unavene plížim z práce. Vietor, ten zázračný dych slobody prírody. Ležanie v tráve a užívanie si „len tak, že som“.
No hej, to všetko – a ešte kadečo ďalšie, ak vieme vnímať srdcom.
Šťavnatý červený melón. Horúce rozvoniavajúce kakao. Zemiakové placky s kopou majoránky a horúci čaj s malinovým sirupom. Vôňa čerstvého chleba a opraženej slaninky (milujem čerstvý chrumkavý chlieb, moc ho milujem, no manžel chcel chlieb vždy krájaný). Jasné, aj to sú zázraky, nie? Mne sa páčia ľudia, ktorí si vedia jedlo vychutnávať. Jesť by sme mali podľa mňa radostne – v duchu sa vždy zabávam na tých cipuškách, ktoré sa tvária znechutene „zjem niečo, aby som neumrela od hladu“.
Sú to obyčajné veci, možno si poviete. Ale veď pri zázrakoch nemusí ísť o stvorenie sveta, možno práve takými radostnými okamihmi každodenného života svoj svet zázračne premieňame.
Hm, nádej je najviac…
Čo je to nádej? Ja si kladiem túto otázku, občas. Budem úprimná – asi vo chvíľach, keď zápasím s temnotou.
Dôveru v budúcnosť, v splnenie svojich snov, alebo v to, že príde niečo dobré do nášho života, možno najlepšia verzia nášho životného príbehu – zmysluplnosť, životné poslanie…
Nádej – je to taký žiarivý záblesk, ktorý rozháňa tmu v našom živote.
To priezračne krehké vlákenko, ktoré nás púta k životu. Nádej je schopnosť snívať? Stále veriť v zázraky, ktoré nám všednosť posýpajú zlatým prachom? ?
Hm, možno preto Dostojevskij povedal, že žiť bez nádeje znamená prestať žiť. Zvláštne, prečo mi vbehol do mysle Dostojevskij? Už dávno som nečítala jeho Ponižonnyje i oskarbľonyje (Ponížených a urazených – preklad pre neruštinárov), tú knihu milujem od tak dávnych čias, že mi to pripadá ako odvždy. Ach, to ten môj minulý ruský život, opäť rezonuje.
Zázraky dní…
Mám za sebou upísaný víkend a skorocelýtýždeň, písala som niekoľko podaní v Maroškovom prípade. Dopísala som aj jednu z novembrových konferenčných prác, k tej druhej som ešte dnes pri mojej prednáške o násilí robila malý prieskum – týka sa životných strát, smrti. Tak snáď ju dokončím v Bratislave cez tie štyri dni. I pri čakaní na bus a cestou z podujatia spontánne sa k téme strát ženy vrátili, a hovorili veľmi osobné, silné veci.
A hej, dnes to bolo celé dopoludnie zázračne krásne – škôlkári sú vždy úžasní, tí dnešní ma dojali k slzám programom o Šípkovej Ruženke – bola tam aj pesnička Šípková Ruženka (Noga a Skrúcaný, ach, tú pesničku milujem) a aj Kristínina Na bieleho koňa – skrátka romantika,…
Ach, k mojej dnešnej téme zázrakov bežného života sa tá Kristínina pieseň vlastne akurát hodí „…nájdeme si takú cestu, čo je blízko nás, ktorou chodí ľudské šťastie, keď ho v sebe máš…“
Šípková Ruženka mi akosi nešla z hlavy i večer, keď som v tme putovala z práce k busu. Zvláštne intenzívna bola, chvíľu som si ju dokonca tíško pospevovala, teda, kým moje najstaršie dieťa nevstúpilo prísne do toho, že na ulici sa spievať nepatrí, ani potichu. Naozaj to bolo zvláštne, keď nad tým teraz uvažujem, bežne si na ulici nepospevujem, ani tichučko a v tme. Čo už.
No, a v tejto chvíli mi napadlo, že i tam je to o zázrakoch – „…Šípková Ruženka, nie som totiž princ, nerobím zázraky, neviem o nich nič…“ Je to akási zvláštna koincidencia – nerozumiem jej teraz, ale cítim to. No hej, niekedy sú tie moje koincidencie na zbláznenie.
Zázraky na počkanie…
Tak dobre, keď už je to dnes o zázrakoch, tak dám aj nejakú knihu. Z tej mojej ešte stále neprečítanej kôpky, pravdaže.
Vylovila som Steelovú Pravá láska – teda ja Steelovú bežne nečítam, toto bola supernáhoda. Stredná dcéra a jej spolubývajúce chceli z akcie knihy po eure, lenže poštovné – a tak som sa pridala, aby si to objednali. Poplietli sme to komunikačne s dcérou pri objednávke, tak mi objednala túto Steelovú. Čo už, pravá láska je v románoch pekná, človek má potom pocit, že by mohla existovať aj v skutočnosti. Tak ju niekedy prečítam – a potom vám o nej poviem.
Lovím ďalej. Hledání dávneho snění – dám z nej niečo náhodným otvorením – „snenie nie je záležitosť mysle, ale srdca“. Pravdivé a krásne – tak na tú knihu sa teším, keď ju budem mať čas čítať. To je úplne super myšlienka k tým dnešným zázrakom. Ak dokážeme naozaj celým svojim srdcom snívať, úprimne a nepredstierane, tak v takej chvíli sa dejú zázraky…
Zázraky, ktoré vidíme…
Čím viac zázrakov vidíme, tým je náš svet zázračnejší. Tak sa dívajme pozorne, no veď vieme – srdcom…
A hej, niekedy zázraky nielen vidíme, ale sa aj dejú, také úplne zázračné, zázračne zázračné… Ticho krúžia okolo nás. Vidíte ich v tejto chvíli, však?
Preto niekedy treba hovoriť o nádeji…
Elena Predná Hora, 25.10. 2017
Celá debata | RSS tejto debaty