otvorene

Zákerná filmárka a lekári čistí ako ľalia… No áno, dnes trochu krutá a veľmi pravdivá polemika o tom, ako to na Slovensku vyzerá so zdravotníctvom. O tom, čo tu treba a o tom, čo tu nie je.

Hej, o tom všetkom dnes zasa raz. A pravdaže, aj o situácií obetí pochybení lekárov v Slovenskej republike, aj o mojom jednom silnom výkope v tej veci…

Dokument Zuzany Limovej vyvolal silnú verejnú diskusiu…

Veď aj bolo treba. O tom, čo sa v slovenskom zdravotníctve deje, je potrebné začať konečne hovoriť otvorene a verejne.

Pretože zatiaľ bola verejnosť pasívna, akoby sa to, čo sa v zdravotníctve deje, netýkalo nás všetkých. Ľudia sa prebúdzali len v situácii, že nejaká zlá skúsenosť či dokonca tragédia sa stala len im samým, alebo ich najbližším.

Ibaže reakcie, ktoré sa objavovali, ma utvrdili v presvedčení, že duševné zdravie Slovákov rozhodne nie je dobré. Reakcie ako je normálne si pri pôrode niečo preskákať, čerpané dokonca sem-tam i z vlastných skúseností rodičiek, ako to ony preskákali, a teda môžu aj ostatné. No hrôza. Kebyže spoločnosť riadia takíto ľudia, dodnes sedíme v jaskyniach a nemáme ani hrebeň na vlasy.

Reakcií lekárov – samozrejme urazenecky ladených – ako je to veľká nepravda, lebo sa to všetko vo filme popísané a pôsobiace ako horor nedeje BEŽNE. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť blog predsedu Lekárskeho odborového združenia Visolajského v denníku SME. Len tak medzi rečou uviedol, že viaceré veci sa v našich nemocniciach stávajú, a mali by to čím skôr zmeniť. Aj z jeho reakcie vyplýva, že spomenutý film hovorí o veciach reálnych. No nestávajú sa podľa neho úplne bežne.

Takže čo to znamená BEŽNE, prosím vás, všetci tí veľkí odborníci na etiku v bielom? Že sa to nedeje vôbec? Alebo že sa to nedeje každý deň?

Komu z nás by nestačilo, ak sa to stane raz?

Predstavte si, môjho jediného syna zabila lekárka raz – a stačilo.

V čom je problém…

To, že je zdravotníctvo personálne poddimenzované, je realita. Predstavte si, zdravotníci, podobne sú na tom aj mnohé ďalšie odbory, v tomto štáte sa totiž zaviedla hlúpa filozofia, že „na koňa, ktorý ťahá, najviac nakladajú“.

A tak mnohí ľudia, ktorí sa snažia poctivo uživiť svoju rodinu sa – podobne ako ja – ťahajú vyčerpaní často z práce až večer, a veľa vecí robia aj cez víkendy. Na druhej strane máme hŕbu ľudí údajne „trvale nezamestnateľných“, aj ľudí, ktorí sa rozhodli, že sa na solidárnom systéme pohodlne povezú.

O platoch je to, ako inak…

Platy treba zvýšiť lekárom a sestrám, lebo ich nemajú ako na Západe… Dookola tá istá pesnička. Takže na rovinu – chcieť platy ako na Západe len pre seba pokladám za egoistickú darebáčinu ťažkého kalibru.

Som za to, aby sa zaviedli u nás platy ako na Západe, lenže spravodlivo pre všetky profesie.

Spravodlivosť zvíťazila…???!

Lekár, ktorý pobavene hovoril ako dal facku rodičke, zostal pracovať na pôvodnom pracovisku.

Ja osobne by som mu nikoho z mojich blízkych do rúk nezverila. Viete, keby mal nadhľad, profesijnú korekciu, tak by sa o tej udalosti, ktorá sa stala údajne pred rokmi, vyjadroval inak. Správne by znelo – „to sa mi stalo, vtedy som to nezvládol“.

Necítiť z toho jeho prejavu uvedomenie si akéhokoľvek pochybenia.

Dni strát…

Mám za sebou i pred sebou čas písania niekoľkých zásadných vecí. Odoberajú mi čas a energiu – mne, nie lekárke, ktorá zavinila smrť môjho jediného syna.

Cez víkend ešte k tomu niečo dodám.

Elena    27.10.2017