otvorene

Ak sa čudujete, odkiaľ som vzala ten Madagaskar, tak to ste určite nepozerali včerajšie večerné správy. Práve tam ma madagaskarsky inšpiroval môj najobľúbenejší humorista vo vláde – minister Richter.

A tak dnes o tom, prečo by k nám z Madagaskaru ľudia nemali rozhodne chodiť, aj o našom známom vládnom humoristovi. Prezradím vám aj jedno tajomstvo.

Môj najobľúbenejší humorista vo vláde…

Nie že by tam srandistov nebolo.

Ale to, čo Richter, nedokáže asi žiadny. Takže áno, áno, to je on, môjho srdca šampión – už v čase jeho presláveného výroku „ako u nás možno vyžiť zo 60 eur“ ma zaujal.

Naplno ale upútal moju pozornosť v septembri 2015 hláškou, že rodiny s deťmi chorými na rakovinu  sa so štátom môžu ísť súdiť (kvôli tomu, že im neschvaľujú žiadosti o kompenzačné peňažné príspevky pre ťažko zdravotne postihnuté deti). Zvažovala som vtedy spraviť prieskum IQ národa, koľko hlupákov máme na Slovensku anketou, kto by volil istú politickú stranu s ním ako jej reprezentantom – ale obávala som sa, že taká ťažká strata ilúzií by pre mňa mohla byť úplne zničujúca.

Kauza Čistý deň – to bola pre mňa už len stará a dávno známa obohraná pesnička. Poviem úprimne, čakala by som od Richtera už naozaj kadečo, vzhľadom na to všetko, čo som tu popísala, aj kadečo ďalšie. Mohli by sme dlho menovať.

Toto som ale skutočne nečakala…

Tým Madagaskarom ma Richter v televíznych novinách včera dostal.

Hovoril, že k nám prídu ďalšie tisícky robotníkov zo Srbska – v televízii potom zaznelo čosi aj o zlých príkladoch niektorých z nich, ktorí po večeroch vysedávajú v bare, pijú a potom v našich mestách robia paseku. Nuž, takých barových vysedávačov jesto aj u nás, najmä v mestách – na dedine ľudia majú často zmysluplne vyplnený voľný čas, kadečo chovajú a pestujú, majú prácu okolo domu (jasné, aj v meste dokážu  niektorí ľudia zmysluplne využívať čas, ale dedina je moja srdcovka, dom a  záhrada, veď viete – na tú predstavu ma možno namotať ako na motúzik…).

A proti Srbom nič nemám, chlapci, vytasím sa aj nejakou básničkou (fakt ju viem priamo z hlavy – „žgralovi na snijeg stigli, i u čudu glave zdigli, jer soznati ovo treba, odkud snijeg – iz vedra neba? „- stručný preklad – báseň nie je moja, a je o žeriavoch, ktoré sa čudujú, odkiaľ sa berie sneh…)

„Volajte ma Madagaskar“ zauvažovala som v hlbokej richterovskej inšpirácii pôvodne nad titulkou dnešného blogu. Ale poviem úprimne, nedávajme Richterovi túto prezývku – Madagaskaru mi je ľúto.

Záverom…

A to sľubované tajomstvo? Ach, hej, tak dobre – prezradím vám niečo.

Mojou tajnou túžbou už od mladosti bolo cestovať, len tak pomaly a z nohy na nohu –  spoznávať rôzne miesta. Neskutočne rada som čítala cestopisy. Mala som ich plnú poličku. Dokonca som mala natlačenú vlastnú vizitku – v detských časoch, vlastnoručne vyrobenú – ktorá hrdo hlásala, že som paleontológ a cestovateľ.

Nešlo mi nikdy o blúdenie po svete, drahé dovolenky – ale o také naozajstné spoznávanie. Prechádzať sa nejakou krajinou, prejsť múzeá, obchodíky, ale aj tržnicu, okolitý les, dívať sa na východ slnka v rannom opare. Som detailista, nemám rada povrchnosť – povrchné vzťahy, ani povrchné spoznávanie nejakého miesta. Vždy sa snažím zachytiť jeho dušu, nadviazať s ňou kontakt. A tak kedysi – hlavne v rámci vzdelávaní – som spoznávala prostredie prechádzkami po meste od skorého rána. Chodievala som rada na výcviky do Brna a okolia. „Tržiště plné babiček“ – rozhovory plné životnej múdrosti, zaujímavých receptov, aj kadečoho o živote zostávajú v mojich spomienkach.

Mimochodom – ja Madagaskar milujem. S jeho špecifickou rastlinnou a živočíšnou ríšou. Čítala som o ňom veľa a veľa. Páčilo sa mi, že to nebolo žiadne turistické letovisko, kde sa potkýnate na každom kroku o niekoho. Milujem neporušenú prírodu. Obyvateľov ostrova k nám nepozývam, vraj sa tam dosť kradne – ale zasa, u nás nie? A videli ste niekedy lemura? To je typicky madagaskarský živočích, zvieratko s krásnymi nežnými očami, inde ich nenájdete. Ja vnímam všetky živé bytosti cez oči – pretože tie prezrádzajú najviac. Sú ľudia, ktorí sú dokonale upravení, vystupujú nóbl, ale oči nemajú živé, nie je v nich žiadne teplo.

Nie, nechystajú sa k nám žiadne madagaskarské lemury. Škoda. No hej, ten Richter ma s táraním o Madagaskare riadne naštval.

Elena  Predná Hora, 14.11.2017