Spomínate si, ako chodia morské panny, keď namiesto slobodného plávania v mori musia ísť po súši? Každý krok je bolestný, každý a jeden. Kráčajú len z lásky. Veď ste čítali tú rozprávku od Andersena, však?
Nie, rozprávkové to dnes v mojom blogu rozhodne nebude. Ak cítite dračie plamene, tak sa nemýlite. Teraz vám vysvetlím, prečo ten hnev znovu a znovu vzniká – pomenujem verejne, čo zažívajú a ako sa cítia obete pochybení lekárov.
Smútok obetí lekárskych pochybení…
Obete pochybení lekárov to majú v tejto spoločnosti ťažké.
Spoločnosť nenačúva ich hlasom, nesnaží sa o spravodlivé riešenie situácie. Ich smútok neakceptuje, doslova im ho znemožňuje prejavovať – pod falošnou pseudohumanitou, že v medicíne sa predsa môže pritrafiť, že pacient zomrie. Každý vraj predsa môže urobiť chybu – aj lekár. Veď iste, každý môže spraviť chybu, ale aj za ňu musí potom niesť zodpovednosť.
Viete si predstaviť šoféra, ktorý spôsobí haváriu služobným autom, a škodu by neplatil? Alebo robotníka, ktorý spraví chybu vo výrobe? Všetky nepodarky by platil. Aj predavačky sa skladajú na vzniknutú škodu – chýbajúce peniaze v predajni, hoci ju ani samé nezavinili. Prečo by práve lekári nemali niesť čestne zodpovednosť za svoje pochybenia?
Pokladám za hanbu spoločnosti, ak za smrť človeka ktokoľvek dostane len podmienečný trest.
Smútok obetí lekárskych pochybení sa takým postojom spoločnosti v nej stáva nekomunikovateľným.
Špáranie v rane…
A pokladám za hanbu spoločnosti, že sa procesy za riešenie takýchto situácií vlečú po celé roky.
Dokážete sa vžiť do situácie ľudí, ktorých deti zomreli vinou lekára? Ak vám niekto zabije dieťa – celé riešenie veci je ako keď vám niekto rýpe dookola v rane. Nemôžete sa uzdravovať, kým sa to celé neuzavrie.
Z pojednávania 11. septembra 2017 sme predminulý týždeň dostali zápisnicu. Rozsudok by sme mali dostať do konca novembra – ako som sa dozvedela minulý piatok. To čakanie ma ubíja. Znovu pred Vianocami – a sviatkami sa potiahne čakanie na termín odvolacieho Krajského súdu. Súdne ťahačky času i správanie nemocnice dookola spúšťajú moju bolesť a hnev voči lekárke, ktorá to všetko spôsobila. V takej chvíli si prajem, aby u nás musela žiť–možno by konečne pochopila, čo zavinila. No keď si predstavím, že by sa na ňu museli pozerať moje deti i ja, uvedomujem si nezmyselnosť toho nápadu. A cítim hnev voči sebe, lebo si uvedomujem, akú mám hlúpo súcitnú povahu, nedokázala by som jej ubližovať, brala by som na ňu ohľad.
Zabijú vám dieťa, a vy nesiete dôsledky namiesto páchateľa…
Neverili by ste, čo všetko musia znášať obete pochybení lekárov na Slovensku. Kedysi som v mojom blogu to, čo obete pochybení lekárov v tomto štáte zažívajú, spojila s piesňou, ktorá to dokonale vystihuje It´s a long Road z filmu Rambo, prvá krv
Hej, je to dlhá cesta, ťažká ako peklo samotné…
Musíte na súde dookola jatriť svoje rany – dokazovať, ako ste s dieťaťom žili. Prečo – veď neriešite zanedbanie rodičovskej starostlivosti o dieťa, ale jeho smrť v dôsledku chyby lekára???!! Mala by sa na súd dostaviť páchateľka a všetkým nám porozprávať, ako si robila prvú aj druhú atestáciu, ako sa oboznámila so starostlivosťou o deti so shuntom, ako to všetko naštudovala, a či vôbec nejaké dieťa týmto postupom ona osobne úspešne liečila…
Musíte čeliť samote, lebo ľudia sa od vás izolujú, nevedia ako s vami rozprávať. Musíte čeliť tlaku okolia, aby ste prestali smútiť, už po mesiaci, lenže vám rany stále krvácajú, sú dookola oživované, lebo tento štát rieši takéto situácie zdĺhavo, po celé roky. Neberie ohľad na obete, len na páchateľov.
Musíte čeliť ľudskej hlúposti a malosti. Kým my ešte stále po bezmála 5 rokoch od smrti nášho syna nemáme uzavreté súdne riešenie veci, už po pár mesiacoch od jeho smrti sme boli vystavení závistlivým rečiam, ako sa ideme obohatiť. A podobné je to voči ďalším obetiam.
Každý krok bolestný, každý a jeden…
Ja som v skutočnosti plachý človek, nie je pre mňa ľahké hovoriť verejne o svojich pocitoch. No kopem v tomto blogu za ďalších ľudí, ktorým lekári zabíjajú blízkych, aby na svojej ceste za spravodlivosťou mali aspoň trochu ľahšiu situáciu ako ja. Zajtra vám napíšem o niečom, čo sa už podarilo vybojovať.
Chcela som týmto blogom aj zanechať stopu za môjho syna. Stále váham, či v závere nechám časť blogu. Tí, ktorí čítate môj blog, už o Maroškovi čosi viete. Viete, že si hral neustále na klavírikoch, že mal svojho plyšáka Scoobyho, že jedol výberovo – jediný druh arašidových chrumiek i jogurtov, cukríky „ovocné čočky“ a jablká výlučne tie zelené. Že zaspával opretý o moje pravé plece, hlavy nám zakryl malou ružovou dekou. Môj synček, moja láska. Samozrejme ešte o ňom v jedenástke v Mene syna raz napíšem.
A nie je pre mňa ľahké bojovať za spravodlivosť v situácii, keď kvôli vlečúcemu sa súdnemu riešeniu veci zažívam zo straty syna silnú bolesť, stále jatrenú. Viem byť silná. Nemohla som zomrieť po Maroškovej smrti, hoci by som to bola bez zaváhania spravila. Nemohla som sa poskladať, ísť na psychiatriu, ani smútiť doma na PN. Musela som vybaviť pôžičku na pohreb, musela som pracovať a zaisťovať živobytie rodiny. Zosypali sa mi všetky dovtedajšie životné plány, veci v mojom živote sa desivo zmenili. Musela som za spravodlivosť sama bojovať v mene môjho syna, nedať sa zastaviť a umlčať. Práve v ťažkých životných situáciách si človek najjasnejšie uvedomí, čo je v živote naozaj dôležité, i aké je cenné, ak pri nás niekto naozaj pevne stojí. Aká je cena spoľahlivosti, súdržnosti, zdieľania dobrého i zlého – aj aká je cena ilúzií o čestnosti a zodpovednosti.
Viem byť silná, no niektoré veci sú nad moje sily – pokúsila som sa spraviť pre obete pochybení lekárov facebookovú skupinu Ľudia, ktorí nemlčia pod menom môjho syna – no je to ako chodiť po črepinách, každý môj krok na tom facebooku zanecháva krvavé stopy vo mne, keď tam vidím Maroškove meno, nie, nemôžem v tom pokračovať. Je mi to ľúto…
Záverom…
Teším sa z úžasných okamihov. Nastavujem tvár slnku, plávam s oblakmi. Ale pritom vo mne stále kdesi tichučký hlások pospevuje It´s a long Road. „Povedz mi, čo robiť, aby som prežil“, spieva…
Elena Predná Hora, 15.11.2017
+++++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty