otvorene

Vianoce kráčali pomaly zasneženým parkom. Ticho sprevádzalo ich kroky cestičkou, na ktorej sa stratili všetky dovtedajšie stopy. Vločky snehu sa teraz sypali z oblohy husto, tak husto, že podchvíľou sa z ktorejsi preťaženej vetvičky stromu zošuchol sneh. Vietor, ten nezbedník, pohadzoval vločkami, a keď Vianoce natiahli ruku, v okamihu bola nimi zasypaná, celá zabielená. Žiadne jemné cukrovanie, ťažké a mohutné chumáče pretierali postavu kráčajúcich Vianoc na bielo, rýchlo a spoľahlivo.

Vianoce sa otriasli od snehu, raz, dva razy.

„Ach, konečne sú Vianoce naozaj biele, celé zasnežené“  skonštatovali rozveselene, otriasajúc zo seba lepivý sneh pri východe z parku.

Zvedavo sa rozhliadali. Čo sa v mestečku za ten rok zmenilo?  Kráčali pomaly, nenáhlivo, nasávali do seba atmosféru predpoludnia.  Ruch ulice. Trúbenie áut, náhliacich sa kamsi. A v kontraste k nim oblaky, nadýchané ako čerstvo oblečené snehobiele vankúše, plynúce pomaly nebom ponad námestie…

Sklá výkladov odrážali Vianociam úsmev na ich tvári. Čas plynul ako kvapkajúci med. Radostne si obzerali tváre ľudí, kráčajúcich ulicami. Usmiate i vážne, ich nositelia vykračovali nadšene, rýchlo, nedočkavo, či zamyslene, ťažko, unavene. Množstvo tvárí, krokov, osudov…

Vianoce putovali ulicami dlho, dlho, pokojne sa prechádzali všetkými zapadlými kútmi mestečka. Na jednej z malých bočných uličiek, pri výklade starého hračkárstva, s nosom takmer opretým o výklad, stálo dievčatko. Sivá mikina, tmavomodré rifle, svetlé vlásky spletené do úhľadného copu.  V ruke malo sáčok, plný pestrofarebných vrchnáčikov z malinoviek. Veľké modré oči túžobne pozerali do výkladu. Na obrovského plyšového medveďa, bábiku v zlatistoružových šatách, alebo na nádhernú skladačku lega? Nevedno. Vianoce stáli a pozorovali dievčatko. Stála pri výklade chvíľu, dívala sa dnu. Nakoniec si malá víla vzdychla, s úsmevom zakývala komusi z hračiek vo výklade, a už-už chcela odísť.

„Počkaj“ oslovili ju Vianoce.

„Dobrý deň“ odpovedalo dievčatko slušne.

„Kto si? Ako sa voláš?“ opýtali sa Vianoce.

„Lentilka. Teda, som Agátka, len doma ma všetci volajú Lentilka“ opravila sa.

„No to je krásne meno, Agátka – také voňavé, ako kvietok“ povedali Vianoce natešene. „A koľko máš rokov, Agátka?“ pohrávali sa s tým menom, ktoré voňalo aj chutilo ako lahodný med.

„Sedem, som už prváčka“ zaznela odpoveď.

„Hm, s tými vrchnáčikmi, čo máš v sáčku, sa ako hrávaš?“ vyzvedali Vianoce.

„Nijako“ odvetilo dievčatko ticho, a zadívalo sa do zeme. „ Len ich zbieram.“

Načo sú jej tie vrchnáčiky? A prečo je taká smutná? Práve dnes? Hm, v tom je nejaká záhada, musím na to opatrne prísť – dumali Vianoce nepokojne.

„Pozerala si si hračky, však? Sú krásne, naozaj krásne“ prihovárali sa jej ďalej skúmavo.

„Áno, sú veľmi pekné“ prisvedčila Agátka.

„A tešíš sa už na Vianoce? Možno práve niektorú z tých hračiek, ktoré sú vo výklade, dostaneš? “ pokúšali sa Vianoce doberaním zistiť záujem dievčatka o nejakú konkrétnu vysnívanú hračku.

„Nie“ odvetilo dievčatko ticho, nevysvetľovalo.

Vianoce sa zarazili. Niečo naozaj nebolo v poriadku.

„Agátka, prezradíš mi, akú hračku si si priala na Vianoce? Bábiku, skladačky, alebo nejakú inú hračku? Čo sa Ti v tom výklade najviac páčilo?“ opýtali sa Vianoce naliehavo.

„Tá bábika v modrých šatách je nádherná. Aj ten plyšový koník“ vzdychlo dievčatko túžobne. „Chodím sa tu na nich pozerať každý deň“ dodalo odzbrojujúco úprimne.

„Možno niektorú z tých hračiek dostaneš. Hovorila si o tom ockovi a mamke?“ vyzvedali Vianoce opatrne.

Dievčatko pokrútilo rozhodne hlavou. „Žiadnu nechcem“.

„Ako to?“ prekvapene povedali Vianoce. „Každé dieťa chce na Vianoce hračky, veď sú také prekrásne…“

„Sú krásne“ prisvedčila Agátka,  „ale my potrebujeme peniažky, aby Kubko mohol ísť do nemocnice.“

Vianoce zmeraveli.

„Kto je Kubko, Agátka?“ vyzvedali opatrne, „A prečo by mal ísť do nemocnice?“

„Môj braček“ povedala Agátka rozhodne. Potom vysvetľujúco dodala:  „Má chorú nôžku, potrebuje operáciu, a potom musí ísť ešte do kúpeľov. Zbierame vrchnáčiky z malinoviek, posielalo nám ich veľa ľudí, aby sa mohol Kubko liečiť. Nemôžeme teraz kúpiť bábiku, ani koníka. Ale mne to neprekáža, lebo Kubko túži hrať sa s nami, teda ja sa s ním hrávam, ale on by rád tiež behal.“

Vianoce sa dojato dívali.

„Lentilka, teda Agátka,“ opravili sa. „Pozri, Vianoce prišli aj k Tebe. Vyber si nejakú hračku z toho výkladu.“

Dievčatko sa rozžiarilo úsmevom.

„To malé červené autíčko by som chcela“ povedala. „Pre Kubka, bude sa mu páčiť“.

Vianoce siahli do vrecka kabáta, vytiahli nádherné červené autíčko a podali ho dievčatku.

To zostalo stáť prekvapené, zmeravené od radosti. Neveriacky držalo autíčko v dlaniach.

„Och, ďakujem, Kubko bude mať radosť…“ v hlase jej zaznela úprimná radosť.

„A čo Ty?“ vyzvedali Vianoce. „Chceš bábiku v tých modrých šatách, alebo radšej toho koníka? Môžem Ti splniť, čo len chceš. Povedz mi, čo si naozaj praješ – a ja Ti to splním.“

„Prajem si“ začalo dievčatko, no potom nesmelo zatíchlo.

„Pozri sa, Agátka“ Vianoce kývli rukou, a tiahol sa im za ňou pás dúhových hviezdičiek. Kývli rukou znovu a znovu, a okolo nich padali drobné zlatisté hviezdičky. Dievčatko sa na ne očarene dívalo.

„Dnes si stretla Vianoce, Agátka, ozajstné Vianoce. No tak, neboj sa, povedz, čo naozaj najviac chceš  – my Vianoce, Ti to teraz dáme.“ povedali Vianoce povzbudivo, roztrblietali hviezdičkami okolie znovu. „Dnes Ti splním akékoľvek prianie – bábiku, koníka, skladačky, knižku, kočík na bábiku… Tak mi povedz, aký darček si najviac praješ.“

„Ja si najviac zo všetkého prajem – aby Kubko vyzdravel“ povedalo dievčatko s dôverčivým úsmevom.

Vianoce sa zarazili.

„To neviem splniť, naozaj nie, Agátka. Viem Ti dať bábiku, koníka, skladačky, knižku, kočík na bábiku, alebo aj  nové topánky, pekné šaty, alebo hoci aj desať vriec tých vrchnáčikov od malinoviek – no zdravie pre bračeka Ti dať neviem…“

„Lenže moja mama povedala, že tie ozajstné darčeky nenosí Mikuláš, ani Ježiško, ale dávajú si ich ľudia navzájom. A že tie pravé darčeky nie sú hračky či iné veci, ktoré možno kúpiť. Je to láska, ktorú si navzájom dávajú. A keď si ju odovzdávajú naozaj úprimne, potom u nich Vianoce zostávajú po celý rok.“

„A u vás doma to tak je, však?“ zašepkali dojato Vianoce.

„Hej, máme sa radi, veľmi radi“ usmialo sa dievčatko na Vianoce. „Ja už pôjdem, a ešte raz ďakujem za to autíčko pre Kubka“ povedalo spôsobne.

Vianoce vytiahli z vrecka koníka, presne takého ako bol vo výklade s hračkami. Aj tú bábiku v prekrásnych modrých šatách, a ešte aj pestrofarebné kocky –  skladačky Kubkovi.

„Počkaj, Agátka, zober si aj toto, prosím“  povedali Vianoce a podali dievčatku všetky tie hračky do náručia.

Dievčatko sa od radosti rozplakalo.

„Ďakujem“ slzy jej tiekli po lícach. Pozrela sa na Vianoce a placho dodala: „A aký darček dostanete Vy? Kto dáva darčeky Vianociam? Ja tu pre Vás nič nemám…“ povedalo.

Vianoce sa usmiali. Okolo nich sa rozžiaril roj zlatých hviezdičiek. „No pozri, Agátka, ja teraz musím odísť, Vianoce končia. Budem tu  s Tebou  neviditeľne po celý rok, môžeš v tichu počuť môj hlas. A budeš namiesto mňa rozprávať ďalej rozprávky.? Lebo rozprávky, príbehy dobra, sú tým najkrajším darčekom pre celý svet, aj pre mňa, Lentilka….“

Dievčatko odhodlane prisvedčilo…

Elena    Predná Hora, 7.1.2018