otvorene

Zlo, ktoré narastá, a chorá spoločnosť sú úzko prepojené. Je jej signálom, tak ako horúčka pri chrípke.

Dnes o zle v spoločnosti – a o zle v nás. Lebo aj to je úzko prepojené…

Počuť zlo…

Ach, áno, návrat z pražského konštelačného víkendu na Slovensko ma ovial smradľavým dychom zla. Nie, nielen z vraždy dvoch mladých ľudí, okolo ktorej sa dianie teraz v slovenskej politike a spoločnosti točí, ale aj reakcií politikov, a reakcií ľudí vôbec. Jedni hovoria to, a druhí hovoria hento. Vnímam tú zmäť názorov, ľudia tápu, pretože ani opozícia, ani koalícia, niet komu veriť…

Nejdem sa zoširoka vyjadrovať k politickej oblasti, na to už bolo vyjadrení na môj vkus až priveľa – a myslím si o nich svoje, o oboch póloch – o tom „proti“ aj „za“. Ale napíšem jasne svoj postoj – som za predčasné voľby.

To však vonkoncom neznamená, že by som verila prezidentovi – myslím, že jeho „prepojenie na americkej vlne“ je jasné. A pre mňa neprijateľné.

V terajšej opozícii nevidím žiadny zmysluplný oporný bod, nemám k nim dôveru. A premiérovi tiež neverím, po prevalení sa takých závažných zistení bolo jeho povinnosťou bezodkladne zistiť dôvody a páchateľa pochybenia pri bezpečnostných previerkach. Nevyvodili by ste na jeho mieste okamžite potrebné opatrenia a nepomenovali ich národu v tej situácii?

Vidieť zlo…

Rozumiem, že tí mladí ľudia, ktorí vyrástli v tejto spoločnosti, nemajú spomienkami na čo nadviazať – vidia len „temnú minulosť“. Ale tí starší si pamätáte, že vzťahy kedysi boli iné, že ľudia si boli bližší, že sme mali inú životnú realitu, základné sociálne istoty a život obyčajných ľudí bol dôstojnejší. Jasné, podaktorí nemali superluxusné dovolenky. Ale zasa ani podaktorí nespali vo výklenku na ulici, zakrytí igelitom. Nie, toto nie je podľa mňa v poriadku, kam sme došli.

Nechceme vidieť pravdu.

Ukazujú nám ilúzie, potemkinovské dediny, a my za nimi ideme na povrázku. Pripomeniem slová môjho obľúbeného kouča Vladimíra Syneka, že táto spoločnosť žije v utešiteľnom klamstve, ľudia podávajú ruky autoritám s krikom, aby ich viedli, lenže potom sa vedenie za ruku zmení na vodenie za nos. Že ak dovolíme, aby politici hovorili to, čo chceme počuť, budú zajtra robiť to, čo nechceme ani vidieť.

A pripomeniem aj Synekove slová, ktoré som už kedysi napísala – že ak prestaneme v čokoľvek veriť, začne panovať nemorálnosť. Je to tak.

Tu nejde len o vraždu novinára –  ale aj o výber ľudí na rôzne posty. Je to nemorálnosť – inak neviem nazvať spôsob výberu ľudí typu Trošková a Jasaň. Ako potom môžeme veriť akýmkoľvek previerkam, či spravodlivosti akéhokoľvek výberu?

Vidíme vôbec, aká hlboká je v nás teraz nedôvera, ku ktorej sme v tejto spoločnosti dospeli?

Myslím, že by sme napriek všetkému mali veriť – v dobro, a čestnosť, a v to, že môžeme žiť inak. Len sa musíme vzoprieť zlu.

Mlčať o zle…

Zlo treba vidieť, počuť a treba o ňom hovoriť. Treba ho pomenovať. A zlo treba riešiť. Čeliť mu pravdivo. Vo všetkých jeho podobách.

Hovorme teraz o zle ako takom – v našom každodennom živote. Prečo zlo „nevidíme a nepočujeme“? Neviem, kde došlo k tej chybe v pohľade – často nad tým uvažujem, kde sme sa odklonili ako spoločnosť od vnímania reality a prestali sme vidieť zlo ako zlo – pretože tak ako nemožno každého vyliečiť, nemožno ani každého prevychovať. „Hľadanie dobra v každom z nás“, prehliadanie výstražných signálov zla, či pasívne sa prizeranie zlu vedie len k jedinému – rozmnoženiu počtu jeho obetí.

Plne sa stotožňujem s termínmi, ktorý používa Drbohlav v jednej zo svojich kníh o zle – myslím, že v Psychológii masových vrahov. Hovorí o „retardovanom altruizme“, „pokryteckej alternatíve demokracie“, a o „invalidnej predstave ľudských práv“. Aj o potrebe chrániť spoločnosť pred nenapraviteľnými a nevyliečiteľnými, o potrebe prestať robiť z výkonu trestu opatrovateľskú starostlivosť a vrátiť mu pôvodný charakter korekčného opatrenia spoločnosti. Ideme zlou cestou – v snahe „nenálepkovať deti“ prestávame zachytávať problémy v útlom veku. Hovorí o potrebe pracovať s informáciami, vyvracať mýty.

Tak hej, kopnem ešte raz do jedného mýtu.

Ach, áno, poviem…

U masových vrahov je málo signálov, ktoré by dávali výstrahu, že ide o problémového jednotlivca. Na rozdiel od vrahov sériových nemajú výraznú kriminálnu minulosť – jedným z mála výstražných znamení je ich hostilita voči zvieratám. Tá je však samozrejme znakom širšej osobnostnej patológie, nielen spomenutých masových vrahov. Jedno je isté, ak niekto ubližuje zvieratám, spoločnosť by mala riadne zbystriť pozornosť. Je mýtus, omyl niektorých ľudí v spoločnosti, že utýranie zvieraťa nejakým výrastkom nič neznamená, že to nie je žiadny signál.

Moji starí rodičia zvieratá netýrali. Nie že by mi o tom nehovorili, netýrali ich. Citlivosť voči zvieratám sa s nami rodom nesie. Aj odvaha postaviť sa na ich obranu – o tom by bolo tiež pár zaujímavých rodinných príbehov. Ak niekto týral zvieratá ako dieťa, nemá ani ako dospelý tú zdravú hranicu. A ďalej dať môže len to, čo sám má. Preto si uvedomujem, že ľudia s chýbajúcou zdravou hranicou citlivosti „neublížiť žiadnemu živému tvorovi“ presne to vo svojich rodinách odovzdávajú ďalej. A podľa mňa to ukazuje aj pravdivosť mojej nedávnej myšlienky, že ak niekto bez zábran utýra zviera, svojim potomkom odovzdá len necitlivosť voči zvieratám…

Pravdivosť…

Hej, žijeme v tejto spoločnosti bez vnútornej potreby pravdy. To ja nechcem. Snažím sa o pravdivosť voči sebe, aj voči iným. Milujem básne. Rúfusa, to som už hodne krát písala. Ale i Válek, napríklad, s jeho zbierkou Slovo – vedela som ju naspamäť… Moc krásne vystihol nepravdivosť nášho života.

V zázračných hodinách nadránom…

Za oknom husto sneží, tu u nás na Prednej Hore. Jasné, malá chvíľa oddychu v mojej nočnej práci.

Obrovské chumáče snehu striedajú drobnučké striebristé snehové vločky, no sneží neustále. Včera i dnes. Svet je v temne skororána za kuchynským oknom bielobiely, rozprávkovo krásny. Ach, hej, človek potom vykročí, a už v polovici kopca cestou k Muráňu dážď nežnú snežnú bielobu krajiny rozbil, vykúka vyschnutá tráva.  Pripadá mi to symbolické.

Ach, moc si prajem, aby svet bol bez ubližovania, bez vrážd nevinných ľudí, bez utrpenia, bez klamstiev a nečestností… Taký čistý ako ten sneh za oknom…

Záverom…

Ako je možné, že nám takto bez zábran klamú, že nás bez zábran okrádajú, že nás bez zábran zneužívajú? Ako je možné, že im takéto správanie dovolíme?

Niečo robíme v tejto spoločnosti zle.

Elena  Predná Hora, 7.3.2018