otvorene

Po včerajšku sa vyčasilo, lúče slnka sa v jarnom predpoludní parkom preháňali pomedzi konáre stromov.

Agátku, kráčajúcu parkom, vítal včerajší vrabec, poskakoval veselo popri lavičke a čosi zobkal. Dievčatko si sadlo na lavičku, hodilo mu zopár zrniek slnečnice.

Pribehla aj pruhovaná mačka Mura, spokojne jedla dievčatkom predložený kúsok rezňa. Vrabca si Mura nevšímala, najedená si spokojne sadla na lavičku a nechala sa dievčatku hladkať. Kožuch mala po zime hustý, ale i na srsti, ktorá sa jej z neho uvoľňovala, bolo vidieť blížiacu sa jar.

Agátka po chvíli vstala, podišla ku stromu a nazrela medzi jeho korene. Bol tam, ten včerajší zápisník tam bol. „Ešte raz si ten príbeh prečítam“ – rozhodlo sa dievčatko, a načiahlo sa pomedzi korene stromu za zápisníkom v čiernom obale.

Pohladkalo jeho vyblednutý obal, cestou k lavičke ho otvárajúc. Prudko dosadlo na lavičku, prekvapene sa naň dívalo.

Vyľakane, aj fascinovane. Pretože včerajší text ktosi doplnil.

A tak Agátka čítala ďalšiu časť príbehu.

Baba Jaga šla, nohy sa jej zabárali do hustej zelenej trávy. Bola neskorá jar, až  k letu už smerovala, spomedzi trávy v hojnej miere vykúkali hlávky kvetov – ružové klinčeky, biele margaréty, modré nevädze, fialové zvončeky a žlté iskerníky. Teraz ešte kde-tu podlávené od nočného pobiehania vlkov boli, no ranná rosa ich vyrovnávala, a čoskoro budú stáť v plnej svojej kráse. Ponad lúku poletovali motýle, vtáčí štebot sa radostne niesol prebúdzajúcou sa prírodou. Na brehu potoka pila vodu srnka, placho zdvihla hlavu, pozorujúc okolie.

Baba Jaga si nevšímala nič z toho, náhlivo prešla potokom, tečúcim krajom lúky popri lese. Kedysi aj lávka bola cezeň, ale to už bolo dávno, a veď voda nie je hlboká, baba Jaga si už zvykla cez ňu prechádzať, topánky na to tiež boli privyknuté a neprotestovali. Voda bola chladná, ticho žblnkotala. V topánkach ločkala ešte pár krokov, potom chlad zmizol a zostalo v nich len trochu vlhkosti. To akurát ranné otepľovanie zamenil tieň lesa, a čím hlbšie do lesa kráčala, tým väčší chlad z neho vanul. Šla lesnou cestičkou, dôverne známou, dlhé desaťročia meranou. Les hustol, temnel,  asi po hodine cesty za veľkou zákrutou sa náhle otváral k svahu a bralu, týčiacemu sa po ľavej strane. Popod svah žblnkotal prudký, no malý potôčik, tam baba Jaga smerovala. Kocúr sa na lúku pri chodníku zvalil, spokojne oddychoval v slnkom vyhriatej tráve.

Baba Jaga najskôr popri potoku, potom aj na svahu kvety a listy bylín zbierala, do košíka ukladala. Aj na slnečnú stranu brala sa vydriapala, lebo také biele kvietky tam rástli, čo nikde inde nenájdeš. Ktožehovie na čo jej slúžia? Košík naplnila po okraj, zavzdychala s úľavou.

„Hotovo“ spokojne si vydýchla, no za chrbát sa vzápätí chytila.  „Jaj, kríže moje, jak dva snopy ťažké. Oddýchnem si trochu.“

Chlieb vytiahla z vrecka zástery, ujedala s chuťou, hoc aj suchý bol. Kocúr dovtedy zdanlivo na slnku spiaci vyskočil ako na pružinke a už sa jej o nohu obtieral, sírovo žltými očami žmurkajúc prosebne, aby na neho nezabudla.

„Ach, kocúrisko jeden, ty hladoš“ zasmiala sa baba Jaga „na, zjedz chleba. Ja si jahôd nazbieram, je ich tu plno.“

Kocúra nebolo treba dvakrát núkať a chlieb v ňom zmizol raz-dva. Babe Jage  tiež v bruchu zaškŕkalo, a tak vstala sťažka, šla jahody zbierať. Na svahu ich rástlo neúrekom, a boli také veľké, červené, voňavé, prehriate lúčmi predpoludňajšieho slnka. Mňam, baba Jaga si už dávno tak nepochutila.

„Chvíľu si teraz oddýchnem“ zavzdychala spokojne, kôš s bylinkami odložila do tieňa stromu,  a zvalila sa do trávy ku kocúrovi. Chvíľu sa dívala okolo seba, po okolí. Za jej chrbtom sa tiahol les, hustý a temný, doširoka, doďaleka. Na svahu rástol len jediný strom, starý košatý dub. Avšak v hojnom počte tu kvitli v pestrej zmesi premiešané kvety – temne fialové orlíčky a prilbice, biele aj tmavožlté margaréty, svetlofialové horské astry i tmavoružové  kvety tymianu, biele myšie chvosty a svetložlté lipkavce, po zemi sa plazila materina dúška, dovysoka čneli zlatisté kvety divozelu i sýto žlté hlávky iskerníka. Ružové klinčeky vytŕčali hrdo hlávky, tie nikde nechýbajú, rovnako aj fialové a biele zvončeky. Popri potoku v hustých zlatožltých zhlukoch rástlo záružlie, nezábudky aj kríky divých ruží, obsypaných kvetmi v nespočetných ružových a bielych odtieňoch. No jednoducho nádhera. Kvety tvorili pestrý koberec aj na lúke za potokom. A potom opäť les, temný a hustý, rozprestieral sa do diaľky.

Slnko príjemne hrialo, vzduch voňal sladkasto opadaným ihličím a vresom z kraja lesa, materinou dúškou, tymianom, k tomu sa primiešavala vánkom privievaná nežná vôňa divých ruží a jahôd i trpkastá vôňa machu. Babe Jage unavené viečka padali, vše ich otvorila, no podchvíľou sa jej zasa krajina pred očami strácala. Vánok silnejšie zavanul, baba Jaga sa striasla, prebrala. 

„Oddýchnem si trochu, ale nie na slnku, tuto do tieňa sa ľahnem“ povedala si polohlasne a podišla k mohutnému dubu. Rukou pohladila jeho drapľavú kôru. Hej, zasadila ho spolu s rodičmi.

„Pamätám si to ako dnes“ zaspomínala nahlas. A pritom to bolo tak dávno. Malé sedemročné dievčatko v ružových plátenných šatočkách, blond vlásky zapletené v dvoch vrkôčikoch, držalo sa pevne mamy za ruku a statočne vykračovalo bosými nôžkami po lesnom chodníku. Rodičia jej rozprávali všeličo zaujímavé o lese, oboznamovali ju s ním. No aj tak nedokázala úplne prekonať strach z nekonečnej cesty tmavým lesom, a keď prišli na túto čistinu, pripadalo jej to ako malý zázrak. Ako v rozprávke. Dúhový svet farieb a vôní sa pred ňou náhle rozprestieral.

„Mám rada toto miesto“ vykríkla nadšene vtedy. „Aj my“ usmiali sa šťastne rodičia. A vtedy spolu zasadili malý stromček, tento dub. Týčil sa teraz mohutný na svahu, vánok šumel v jeho lístí.

Ešte raz rukou pohladila kôru, sadla si do jeho tieňa a dívala sa na okolitú krajinu zrazu opäť očami malého dievčatka. Tie farby, tá vôňa, no jednoducho krása nevídaná je dnešný deň, napadlo jej. Ľahla si a viečka sa jej privreli.

…Držala sa mamy za ruku, a teplá otcova dlaň jej hladkala vlasy…

Prešlo pár minút, no iste nie viac ako pol hodiny. Baba Jaga sa strhla z driemot, čosi jej prešlo po tvári.  „Jaj, čo to je?“ vyľakala sa.

Elena   Predná Hora, 9.4.2018