otvorene

Veci medzi nebom a zemou sú skutočne tajomné. Predstavujeme si pod nimi rozličné záhady, Osud, Božiu moc, Zámer sveta a ktovie čo všetko ešte…

Zažívate také veci „medzi nebom a zemou“?

No práve o „veciach medzi nebom a zemou“ píšem dnes. Aj o jednej úžasnej knihe vám poviem.

Medzi nebom a zemou…

Neviem čo sa pri tých slovách vynorí vám, ale mne víria pred vnútorným zrakom koincidencie. Ach, áno, koincidencie  – práve pri nich si to ja najčastejšie hovorievam.

A že sa mi teraz sypú. Sú kadejaké.

Niektoré z nich sú skutočne zábavné. Celkom im nerozumiem, čo mi vravia v prvej chvíli. Napríklad včera – začala som večer písať ďalšiu Kvapku dúhy – Fialovenie. Písala som o jesienkach, neprezradím vám čo, nechám jesienky v tom Fialovení. Pretože som bola unavená z písaniapísaniapísania (jasné, vzala som nejaké ďalšie práce), na prepnutie od únavy som na chvíľu nahodila facebook, nejaké pekné obrázky a myšlienky. A prvé čo vidím – jesienky. Rozosmialo ma to.

A potom sú koincidencie poučné – niekedy kdesi v nás rozozvučia poznanie ako strieborný zvonček. Trebárs niečo nechápeme – a Osud nám to ukáže na príklade.

(Teraz vám musím objasniť, že mi plynie čas jednej veľkej zmeny z konštelácií – už dva týždne. A ja trpezlivo čakám, čo mi to prinesie. Neprezradím o čo ide, ale súvisí to istým spôsobom aj s mojim úžasným vizionárskym projektom, ako to výstižne nazvala jedna moja konštelatérska kolegyňa – a ja cítim, ako mi koincidencie teraz ujasňujú hranice).

Napríklad som pochopila, akí skutočne dôležití sú ľudia rovnakej krvnej skupiny. A že existujú. Nemám rada povrchnosť, prázdne sľuby, nestálosť, nespoľahlivosť. Keď niečo sľúbim, vždy to dodržím – moje slová sú spoľahlivosť, zodpovednosť, zásadovosť, vernosť, stabilita.

A úplne mi vzalo dych, keď pán s kvetmi a priesadami, u ktorého som sa deň predtým pýtala na priesady vysokých žltých paradajok a žltú pelargóniu, doniesol všetko, čo sľúbil – aj s vyhlásením, že by sa cítil zle, keby nedodržal slovo, ak niečo sľúbi.

Veci medzi nebom a zemou.

Čítam teraz knihu Hellingera Cirkvi+ICH boh. Donieslo mi ju moje obetavé stredné dieťa z knižnice z Košíc, ako inak. Je to kniha prekrásna, múdra, úžasná. Je doslovom, uzatvára niečo hlboké a nevypovedateľné. A nie je náhodné, že sa ku mne teraz dostala, cítim to.

Čo ma teraz z nej oslovuje najviac?

Je o pokore – znamená s odvahou prijímať veci prichádzajúce a nechať ísť veci odchádzajúce. A ja ich teraz vidím, jedny aj druhé v mojom živote. Hellinger s tým spája slová ako skríženie plánov, ale aj odovzdanosť a úplná dôvera.

Je o láske – ozajstná láska je oslobodzujúca, znamená stálu vzájomnú podporu a rast. Láska sa nespája so zraňovaním a utrpením, len patologická závislosť áno. Láska vidí našu jedinečnosť, dôležité je preto nájsť toho, pre koho sme nezameniteľní a nenahraditeľní.

Rozpoltenie – to bol pre mňa jeden z veľmi silných momentov knihy, lebo teraz už viem, čo mi moje balansovanie medzi svetmi chcelo povedať. Dáva mi zmysel, že práve to mám teraz v konštelačnej zmene.

Druhý veľmi silný moment – ten vám tiež neprezradím. Ale poviem, že môjho syna milujem. Keď si na neho spomeniem, cítim vnútorný úsmev, nie bolesť. A myslím, že najlepší krok, aký som mohla pre neho spraviť je, že som jeho popol rozsypala v prírode a na jeho obľúbených miestach. Som rada, že som tú inšpiráciu prijala. Cítim ho pri sebe, ale nedržím ho, je voľný a slobodný. To je to najviac, čo mu môžem dať. A viem, že odíde, aby sa mohol vrátiť.

Záverom…

Nejaký citát, ktorý ma oslovuje?  Hlboko padne len ten, kto bol príliš vysoko. 

Hej, pokora je v živote naozaj moc dôležitá…

Elena   Predná Hora, 23.4.2018