otvorene

Je to, ako keď ideme do Prahy – alebo kamkoľvek inam – po prvý raz. Cesta sa vinie krajinou, ktorú nepoznáme. A predsa vieme, kde ju zakončíme. Rovnako je to i so životom – ak dôverujeme Zámeru sveta, a vnímame už svoje pravé poslanie.

Nie, dnes vám ešte nemôžem porozprávať o tom, kde sú diabli. To musím nechať na štvrtok večer, zrejme. Ale poviem vám iný príbeh. O tom, ako si sny razia cestu – presnejšie ako ju razia nám…

Niekedy k nám prichádzajú udalosti ako zámok a kľúč…

Až keď človek začne naozaj dôverovať Zámeru sveta, prestáva vynakladať energiu na zbytočnosti. Pretože tie pravé veci k nám jednoducho prichádzajú. Ak niečo nejde rýchlo, je to len preto, lebo potrebujeme niečo pochopiť. Vloží sa to poznanie ako kúsok puzzle do rodiaceho sa obrazu.

I keď spoznáme svoje pravé poslanie, cesta k nemu je ešte zahalená tmou. Ako s tým miestom, kam cestujem po prvý raz – kadiaľ a ako tam dôjdem? V jednej chvíli vidíme, že ostatní nás odrádzajú, majú pochybnosti, nechápu naše poslanie. Môže nás to zneistiť na nejaký čas, zaváhame.

Ale poslanie je sen, ktorý kráča pred nami – odhalí ďalší krok, aby sme vykročili. Utvrdzuje nás – naozaj práve tam máme kráčať, pretože to, čo patrí k nám, sa nás nepustí a bude si hľadať cestu. Snažíme sa pochopiť, prečo sa iným to poslanie zdá priveľké, nerealizovateľné. Pretože cítime, že sa nás pevne drží, sprevádza nás. Tak prečo nás zneisťujú pochybnosťami? Presne nad týmto som ja dumala tento mesiac.

A potom nám dôjde odpoveď v záblesku poznania – naše poslanie môže naplno pochopiť len jediný človek, pravý partner, pretože sme navzájom ako zámok a kľúč. Presahuje nás ako jednotlivcov – a dokážeme ho tvoriť len spoločne. Iba jedinému človeku preto naše pravé poslanie zarezonuje hlboko v duši v štýle „toto áno, áno, áno“- cíti silu poslania a chápe jeho úžasnosť. Rozumie nám, pretože sa naň ako jediný s nami díva zvnútra. Takže tak rozpoznáme „pravého princa“ od tých falošných.

(Poznanie prichádza náhle a vyzerá zdanlivo jednoducho, zhrnieme ho niekedy v jednej vete – no podstatné a neľahké je jeho ozajstné pochopenie, musí zapustiť korene hlboko v nás. Mne sa toto poznanie, ktoré som vám dnes popísala, vynorilo len včera, v úplne jednoduchej vete – no trvalo takmer dve hodiny, kým mi naplno došlo, čo mi to hovorí).

Kráčajúce sny…

Dáme hru? Kebyže máte tri želania – čo by to bolo? Odpovedzte si na tú otázku (vynechajte veci ako zdravie a svetový mier, len tak naozaj pre seba čo chcete – také svoje malé tajné sny).

Že prečo sa na to pýtam?

Jeden z mojich som sa rozhodla dnes splniť. Ružový gaštan. Stromček „ružovo kvitnúci gaštan“ som si dnes bola vážne nájsť v rimavskosobotskom parku – a už ho mám v črepníku na balkóne. Ten druhý sen o dopisovaní knihy postupne plním tiež, ako vidíte z témy, skladám úlomky poznania o pravom partnerstve a poslaní. A aj tretí sen si splním – putovanie lesom ma v hĺbke srdca dlho lákalo, určite týždeň v lese čoskoro bude.

(Natriem vám Kiku – cestou v buse večer sme sa bavili o mojom splnenom prianí – gaštane. Pri spomenutí ďalších dvoch snov dieťa prakticky podotklo, že určite by som ich mala realizovať v poradí dopísanie knihy a až potom putovanie lesom, aby som mala istotu, že si splním všetky tri sny).

Záverom…

Počujete tichý smiech? Áno, to je pravda – ale popritom v hĺbke srdca ustavične plačem.

Zajtra pochopíte prečo.

Elena   Predná Hora, 23.5.2018