otvorene

Život je plný protikladov. V blogu Hmmm…7. som písala o tom, ako nám klame spoločnosť. Dnes poviem pár slov o tom, ako klameme sami sebe, o neuchopiteľných veciach, aj o tej životne dôležitej ekológii, pravdaže.

O tom všetkom v tejto chvíli uvažujem…

Protiklady…

Pravda a klamstvo, dobro a zlo – kedysi boli hranice medzi nimi zreteľné, dnešok ich stiera. Akosi sa posunuli základné morálne hodnoty v spoločnosti a v nás. Čestnosť, úprimnosť, poctivosť, vernosť, spoľahlivosť, svedomie sa stalo zbytočnou kategóriou – a nie najvyšším imperatívom konania. Aj v minulosti sa vyskytli nečestnosti rôzneho druhu, no ani zďaleka neboli také časté ako dnes. A každému bolo jasné, že také konanie nie je správne – človek cítil vinu, hanbil sa. Dnes také konanie ľudia bagatelizujú, akoby nevypovedalo o nich.

Aký máme na to dôvod, aby sme „stáli na strane dobra“  – t. j. aby sme boli čestní, pravdiví, verní, spoľahliví?

Krédom modernej doby sa stalo užívať si. Morálne prešľapy sa skrývajú za „prirodzené ľudské chyby“, či „modernú morálku“. Nepokladám za účinné dohováranie či moralizovanie – len uvedomenie si každého z nás „prečo práve ja chcem stáť práve na tej strane dobra, pravdy, čestnosti…“ Veď dnes sa má zdanlivo dobre práve ten, kto stojí na tej druhej strane. Získa blahobyt, post, moc – vybaví si ich cez bezohľadnosť, klamstvá, nečestnosti, sex či vzájomné služby. Neviem, taký „úspech“ by ma netešil. Pre mňa je to súčasť sebaúcty i vzťahových hraníc – spoľahlivosť, čestnosť a láskavosť si cením vysoko. Keďže podľa mňa to, čo vyžadujeme, by sme mali aj dávať – snažím sa tak konať. A nie, nemyslím si, že by sme sa čestne mali správať len voči tým, ktorí sa správajú čestne voči nám. Lebo to, čo robí ten druhý človek vypovedá o ňom samom – a to, čo robím ja, zasa o mne.

Láska k sebe nám pomáha k zmysluplnosti života – ibaže možno mať rád sám seba úprimne ako človeka, ktorý nemá žiadne morálne hranice, alebo ich má pokrivené? Ozajstná láska k sebe sa pre mňa spája s tým, že som človek s pevnými morálnymi hranicami. Môj pohľad na svet sa môže vyvíjať, učím sa a poznávam, ale sú veci, ktoré mám ujasnené a pevne zakorenené.

Súčasťou hranice dobra a zla sú skutky i slová…

Hovorí sa veľa o tom, ako vulgárne sa vyjadruje mládež. Ibaže odkiaľ majú čerpať príklady? Množstvo vulgárnych vyjadrení na sociálnych sieťach ma niekedy znechucuje. Nie, ľudia ktorí používajú bez zábran vulgárne výrazy nie sú úprimnejší – sú len vulgárnejší. Nadávka by mala byť spojená so situáciou, keď človek cíti veľkú nepohodu – keď už. Uvažovala som o tom už nejaký čas – a práve včera som objavila i zaujímavý článok psychiatra a filozofa profesora Kašparů Z abnormality se dělá normalita a nepřirozené věci se vydávají za přirozené – píše v ňom presne na túto tému. Vyjadril sa, že normou sa u nás stáva nenormálne, a skonštatoval podobne ako ja, že sa stiera hranica dobra a zla, či pravdy a klamstiev. Úžasne vystihol to, čo mi intuitívne prekáža na vulgárnom vyjadrovaní najviac a nevedela som to slovom uchopiť – že chceme mať čisté prostredie, vodu, vzduch, pôdu, ale neuvažujeme o ekológii čistého ľudského srdca a čistých medziľudských vzťahov. Pre chod tohto sveta podľa neho je ďaleko dôležitejšie ako čistá voda to, aby sme mali čisté myšlienky, čisté srdce, čisté úmysly a čisté vzťahy.  

Hlboko sa s tým stotožňujem. A naozaj úprimne sa o to teraz snažím.

Za pootvoreným oknom …

Nadránom sa za oknom spálne preháňal korunami stromov silný vietor. Taký silný, že som podchvíľou nevedela, či neprší. Ozajstný, úžasný vo svojej prirodzenosti. Moja vodnárska rebelská duša poletovala s ním a privolávala si včerajšie ráno v lese s vychádzajúcim slnkom, snažila som sa v temnote pripomenúť si ten pocit. Ach, hej, slnko nám chýba najviac, keď je tma…

Prečo si privolávam v tejto chvíli tú spomienku? Lebo sa snažím uchopiť ešte jednu neuchopiteľnú vec, ktorá vo mne víri – nie je to len únavou, i keď z celodennej účasti na výsluchoch obetí som prišla len pred chvíľou a mám v sebe z toho dneška zmäť pocitov. Ale je to taký hlas v pozadí – taký zvláštny neopísateľný pocit nepokoja, že si na niečo mám spomenúť – vlastne ani neviem, či taký pocit niekto z vás pozná.

Záverom…

Myslím, že klameme sami seba najviac vtedy, keď sa tvárime, že nie je dôležité postaviť sa na stranu dobra.  Možno podstatnejšie ako triedenie odpadu v smetiakoch je pre nás vytriediť odpad zo seba samých…

Elena   30.7.2018

K diskusii – Sorbon, stotožňujem sa s Tvojim širším chápaním vulgárnosti – nepochybne všetko popisované správanie aj ja vnímam ako vulgárne. Moja vodnárska rebelská duša burcuje vždy znovu za zmenu v lepší svet (stačí pozrieť pár mojich básní, novembrových či iných blogov, kde je jasné za koho kopem). Nenabádam k pokore voči darebáčinám, byť pokorný neznamená dať si dupať po hlave a nečeliť zlu, rovnako ako správať sa k niekomu s úctou neznamená dôverovať mu – pokora je pre mňa o pravdivosti a zanechaní hier voči sebe aj iným, je maximálnou mierou sebaúcty.

Hovorím však o slušnom slovníku, lebo podľa mňa je rozdiel medzi „hovoriť v hneve“ a „hovoriť vulgárne“, nepáči sa mi používanie vulgárnych výrazov v bežnej komunikácii. Pokora mi pomáha chápať, že „čistením myšlienok, srdca, úmyslov a vzťahov“ nie som lepšia ako tí, ktorí používajú vulgarizmy, ale „belšia“ ako ja predtým.

Meniť svet pre mňa neznamená byť vulgárny…