otvorene

Akým spôsobom spoznávame svet, to o nás veľa vypovedá.

A akéže to spôsoby sú? Dnes o nich môžeme spoločne uvažovať.

Ako spoznávame svet…

Niekto sa ženie krajinou autom či na bicykli do diaľky, za horizont, iný sa zasa snaží pešo dostať na vrchol kopca. Rôzne spoznávame svet – a dozvedáme sa o ňom preto odlišné úlomky poznania.

Ja sa na túre prechádzam krajinou – nemusím prejsť desiatky kilometrov (obvykle však prejdem tak 10 až 20 km, ak som na mieste, kde som ešte nikdy nebola, dnes to bolo vyše 17 km) – krajinu skúmam – idem pomaly a pozerám si kamienky pod nohami, sem-tam objavím nejaký zvláštny kamienok, obzerám si prírodu po bokoch cesty, na svahoch, výhľady. Užívam si maličkosti – presvitajúce lúče slnka, vôňu lesa, vietor šumiaci v korunách stromov. Krajinu spoznávam hlboko, srdcom. Neprekáža mi vracať sa na tie isté miesta, práve naopak. „Vyhliadka“ a „u partizánov“ sú miesta, kam chodievam rada.

Myslím, že spôsob spoznávania sveta vypovedá i o nás…

Iste, ísť krajinou autom či na bicykli znamená spoznávať veľké vzdialenosti, ale nie detailne. Možno tak i ľudí v živote vidíme – spoznávame mnohých, ale povrchne, „tak facebookovo“. Alebo ideme z nohy na nohu, spoznávame malý kúsok krajiny v tisícoch detailov. A rovnako i ľudí.

Neviem ako u vás, u mňa to teda presne sedí – nepotrebujem davy priateľov, len zopár ľudí, ktorým môžem veriť. A snažím sa poznávať ich „pod kožu“, hlboko – rovnako úprimne a otvorene môžu oni vidieť mňa.

Rôzne spoznávame i okamihy v našom živote – trblietavé iskričky dňa…

Ukladáme ich ako koráliky do zážitkov, skladáme ich do spomienok. Niekto zbiera úžasnosti a mimoriadne chvíle – ja len každodennú všednosť a schopnosť citlivo vnímať jej zázračnosť – to pokladám za úžasné chvíle dňa.

Dnes pri prechádzaní lesom – miestami, kde som ešte nikdy nebola – som uvažovala presne o tých odlišnostiach poznávania k rozpísanej knihe. Čítala som nedávno moc múdry článok o partneroch rovnakého levelu. Predstavte si to zjednodušene tak, že rozdielne levely sú obrazne ako rozdielne výšky – jeden sa musí krčiť, druhý naťahovať. Ak napríklad človek má rád les, ide ním s radosťou, a vníma ho úplne inak. Ak má rád záhradkárčenie robí v záhradke s radosťou a nie nútene, občas, aby vyšiel tomu druhému „po vôli“. Človek-introvert zasa nerád sedí v  bare, necíti sa dobre vo veľkej a hlučnej spoločnosti, ide tam len občas, aby vyšiel tomu druhému „po vôli“. Dumala som práve o tom článku a leveloch  idúc lesom – ak máme partnersky rovnaký spôsob myslenia a poznávania sveta, je zladenie jednoduchšie.

Niekedy aj jasne vnímame, s kým sa dokážeme myšlienkovo zladiť, taký partner hovorí akoby našou rečou. Mali ste niekedy taký pocit, že „ten človek to napísal presne tak, ako by som to chcel povedať ja? Hovorí mi akoby z duše?“  Mne sa to stalo napríklad pri Munthem – jeho Kniha o San Michelle (známa i ako Kniha o živote a smrti) je toho presne príkladom. A Šmíd, pravdaže, Čisté radosti mého života, to je tiež taká moja „pod kožu“ kniha.

Záverom…

No ako rýchlo ukončíme? Nie, žiadne otázky už nezodpoviem. Ale prezradím vám, čo pijem, práve teraz – podelím sa s vami o recept:

do veľkého skleneného džbánu dáme 4 kvietky levandule, 7-8 vetvičiek mäty, 4 vetvičky šalvie, všetko jemne pohnetené v ruke, aby sa ľahšie uvoľňovali voňavé látky z nich. Pridáme 1-2 lyžice pomarančového sirupu, zalejeme studenou vodou cca do tretiny džbánu, necháme odstáť aspoň pol hodiny. Potom dolejeme do plného džbánu bielou vineou.

Skúste, ak chcete, podľa mňa to chutí úžasne…

Elena  Predná Hora, 15.7.2018