otvorene

Varujem otvorene úvodom, že ide o recesiu – a nie o odborný blog o vhodnom postupe pri kúpe auta (aby ste potom nešomrali, že vás zavádzam).

A upozorňujem tiež všetkých šoférov, aby zvážili čítanie tohto môjho blogu v záujme svojho duševného zdravia. Nie som šofér, nebola by som dostatočne disciplinovaná na jazdu podľa nejakých predpisov – viem to sebakriticky posúdiť – a preto moje rady na výhodnú kúpu auta rozhodne nie sú pre každého.

Nuž tak.

Kúpa auta…

V regióne ako je náš, kam vlaky nechodia vôbec a autobus chodí len sporadicky, je kúpa auta krokom dôležitým. Ja som o ňom neuvažovala, po celé roky dochádzania do práce som sa jednoducho prispôsobila (som naozaj prispôsobivý a trpezlivý človek, niekedy to ľudí vedie k chybným uzáverom, že moja tolerancia je nekonečná – nie je to tak). Bolo to iné ako ísť autom, mohla som podebatovať so spolucestujúcimi, či so šoférom – hlavne niekedy ráno, keď som zažívala pravý kapitalizmus v štýle „mám autobus až po Muráň len pre seba“.

Teraz chodí do práce skorým ranným busom pred šiestou aj moje najstaršie dieťa – a vracia sa z práce kvôli chýbajúcim spojom domov deň za dňom až večerným autobusom po 19,00 hod. Začala si preto hneď minulý rok robiť vodičák, aj ho v lete skončila úspešne. Sporila popritom na auto – a teraz nejaké chce kúpiť.

Začala prezerať ponuky bazárov – a ja som sa rozhodla prispieť jej svojou pomocou. Usilovne som listovala stránky s autami. A potom ráno sme kráčali k autobusu, debatujúc o aute.

„Našla som viacero celkom pekných áut“ povedalo dieťa.

„A podľa čoho si vyberala?“ opýtala som sa.

„No podľa toho, či je prvomajiteľ, či je to slovenské auto a nie dovoz, koľko má najazdených kilometrov, a podľa spotreby“ menovala dcéra rôzne požiadavky. A dodala ich ešte zopár, ale kto by si to všetko pamätal, však?

„I ja som pozerala večer tie autá“ povedala som. „A tiež som nejaké našla, naozaj dobré. Vlastne tri, mám ich aj uložené v mobile.“

„Hej? Ukáž“ povedalo dieťa prekvapene.

To nečakala, že jej mama nájde tak rýchlo – a to ešte netuší, že i také úžasné – autá.

„Mala som jedno kritérium pôvodne“ dodala som opatrne.

„Jedno? A ktoré z nich?“ bola dcéra zvedavá.

„Z tých Tvojich ani jedno, moje kritérium bolo jednoduché – nájdi pekné modré auto“ vysvetlila som jej.

Prezradím vám, že večer sme sa rozprávali s dcérou, že keď auto, tak najradšej modré. Na tej modrej sa s Kikou zhodneme. Páči sa mi svetlobelasá a tiež sýto tyrkysová, ale znesiem i temne modrú s hlbokým vnútorným leskom. Možno by som brala i bielu, pokojne by som dala na auto aj niečo naozaj originálne – jedinečnú, citrónovo žltú, ale dcéru by som na žlté auto nenahovorila isto. A nie, nepáčia sa mi červené, čierne, strieborné a zlaté, a už vonkoncom nie zelené autá.

Usadené v autobuse pozeráme najskôr moje večerné objavy.

„Toto, pozri“ ukázala som obrázok natešene.

„No, to je celkom pekné, zaujímavá modrá farba“ povedala, „ale je pridrahé, to by som predsa nemohla kúpiť“ pokývala hlavou.

„Možno by z tej ceny aj spustil – ale to je i tak len taká rozohrievačka. Našla som čosi podstatne lepšie“ ukázala som radostne dcére druhý môj objav. „Džíp, tereňák, do kopcov ako stvorený. Vezmeš to domov z Revúcej cez kopce i v zime, nebudeme na cestách so skríženými kamiónmi trčať celé hodiny. A za akú skvelú cenu je…“

Tvárila sa skepticky. „Ja neviem, mami, prečo to stojí len tri tisícky? Aby sme to už cestou domov nemuseli tlačiť“. A nenadšenie ju premohlo. „Džíp nie, však, športové autá viac žerú a aj sa za ne viac platí. A žiadnou skratkou cez kopce by sme chodiť nemohli,, ani by nám to lesná správa nepovolila.“

„Tak hej, ako myslíš“ lúčila som sa s predstavou džípu, rútiaceho sa lesnou skratkou k nám do kopcov.

Ach čo, veď to najúžasnejšie auto mám ešte v talóne.

„No a pozri sa na toto, to Ťa ohromí“ pozrela som na dcéru.

Bola ohromená. Ha.

„Mami, to,  to je predsa…“ zahabkala.

„Áno, to je hasičské auto“ – povedala som víťazoslávne – „a len za tri a pol tisíc, veď to je skoro ako zadarmo. Má oproti bežným autám nekonečno výhod – myslíš, že by ťa na tom aute niekedy zastavili policajti a požadovali nejaký vodičák, lekárničku a tak podobne? A keby u nás náhodou niekedy začalo horieť, nemuseli by sme sa spoliehať na nikoho, a zahasila by si požiar Ty. Žiadny stres pri zakladaní vatry v prírode – však s takým autom…

Dobre, dobre, ja viem, farba je červená a nie modrá – ale kúp spreje na auto a ja ho pretriem na modro. A neboj sa, dám inzerát, že pretriem auto za 20 eur záujemcom, zacvičím sa tak – a to Tvoje auto potom pretriem dokonale.“

„Určite nie“ povedalo rozhodne moje tvrdohlavé dieťa.

 Potom pár dní listovala inzeráty bazárov všetkého druhu sama – mňa prešla chuť prechádzať tie kvantá podobných áut.

Ale dnes ráno som prišla opäť s iniciatívou. V buse som ukázala dcére – „pozri, možno sa Ti ani neoplatí kúpiť auto vcelku. Poskladať si ho môžeš sama, alebo niekomu zaplatíme – a nakúpime len časti výhodne. Tu jeden predáva kožený volant, druhý dvere, tretí karosériu. Veď to stačí poskladať dokopy – a vytvoriť nejaké originálne auto. Všetci sa za ním budú obzerať“ dodala som motivačne.

„No tak toho sa aj ja obávam“ zaševelilo dieťa s úsmevom.

A tak dcéra pokračuje v listovaní bazármi  a ich ponukami áut – kým nenájde to pravé, podľa nej dokonalé auto…

.

Záverom…

Ach, hej, rozhovor je fiktívny. Alebo nie?

Nuž, dám ešte jednu radu záverom, ako naozaj výhodne kúpiť auto: Ak chcete výhodne kúpiť auto – (ne)počúvajte mamu…

Elena  2.8.2018