otvorene

Pod Tatrami sme kedysi zemiaky pestovali. Zemiakové školské brigády, toľko zábavy sme si pri nich užili – spomínate si na to podaktorí?  A vôňa horiacej suchej zemiakovej vňate – pálila som ju v detstve každý rok so starým otcom v jeseni v našej záhrade – i teraz vo mne tá vôňa vyvoláva pocit radostného pokoja.

Aj mrkvu, zeler, kapustu, petržlen, biele a fialové kaleráby sme pestovali – ich hriadky sa tiahli vedľa seba v dlhých radoch, siali a pleli sme ich od jari – nedeľná polievka bez domácej zeleniny u nás nebývala. Predstava paradajok a paprík, rastúcich voľne v záhrade, rozhodne bola v časoch môjho detstva obrovskou utópiou. Dnes už ani nie, ako uvádza zaujímavý článok s názvom Klíma mení plodinovú mapu Slovenska v sobotňajšej Pravde, máme už aj to možnosť pod Tatrami zbierať. Prestávame žiť v miernom klimatickom páse – a neuvedomujeme si dopady toho. A tak trochu pouvažujem o tejto zmene v klíme a jej dosahoch na nás.

O zmene klímy…

Článok píše o zmene klímy v poslednom štvrťstoročí – naozaj sa mení veľa, keď to pozorne vnímame. Existuje dokonca aj „agrometeorológia“ – hm, to som ani netušila. Nie, nie jeto podľa mňa úžasná zmena k lepšiemu, tá zmena klímy – určite by som neskákala radosťou nad predstavou ananásov spod Tatier.

Zaujalo ma, že dokonca už jedna spoločnosť na Liptove zaviedla „nočné pasenie dobytka“ – od siedmej večer, v noci. Pretože pasenie cez deň unavuje dobytok a znižuje im produkciu mlieka.  Ak bude zmena klímy pokračovať, nakoniec aj ľudia budú nočnými tvormi, v dusivých horúčavách dňa zalezení niekde hlboko pod zem, aby ho prespali…

I v slovenských mestách už dopady moderného života v prepojení na zmeny klímy vidieť – záplavy vody, valiace sa pri letných búrkach ulicami, v dôsledku nedostatočne priepustnej kanalizácie a asfaltových ulíc. Očakávané sú striedania sucha a vlhka, obdobia podľa dostupnosti vody a to určite dopadne nielen na poľnohospodárstvo, ale i na prírodu, či na zdravie ľudí.

No nebolo by lepšie čím skôr tieto zmeny zastaviť?

Čo robiť…

Mali by sme robiť konkrétne kroky – aj štát má akúsi stratégiu adaptačných opatrení SR na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy.

Odborníci navrhujú, aby sa zmenšenie týchto dopadov zakladali strešné záhrady, aby sa asfalt ciest nahrádzal priepustnými materiálmi a ďalšie opatrenia. Hlavne však, aby sme nerúbali bezhlavo lesy, nezastavali vinohrady, nezanedbávali ochranu vodných tokov. Stratégia opatrení na papieri vyzerá pekne – rozhliadnite sa však okolo seba dobre, ako je to v skutočnosti – rúbeme bez zábran lesy, staviame kade – tade, správame sa k prírode napriek všetkému bezohľadne – naše domovy sú predsa bytovky a mestá…

A čo nerobiť…

Jednou z vecí je obmedzenie nadspotreby, neplytvanie potravinami a inými výrobkami. A pomohlo by aj obmedziť dopravu autami. Pribúda ich geometrickým radom – nuž, aj moje najstaršie dieťa už kúpilo to plánované auto, Suzuki v jemnej vodovej farbe. Iste, je pohodlnejšie cestovať do práce autom, no nás k tomu dotlačil najmä nedostatok spojov. Popoludní ide autobus o pol tretej a potom až o pol siedmej. Spoje nenadväzujú na prípoje – dostať sa od nás kamkoľvek začína byť problém. Nečudujem sa, že ľudia z takýchto oblastí nejavia ochotu cestovať za prácou, či za vzdelávaním. Najlepšie sú z nášho okresu dostupné spoje do Prahy, asi tak. Kroky pre zlepšenie musí zmysluplne koordinovať v tejto oblasti štát. Myslím si však, keď sa tak pozerám na všetko, čo proti týmto zmenám klímy robí naša spoločnosť, že spoliehať sa len na konanie a na stratégiu štátu pri zmierňovaní následkov dopadov zmien klímy a na to, že nám určite zaistí ochranu a bezpečie, je hodne, skutočne hodne iluzívne.

Táto zmena je preto o každom z nás.

Záverom…

Podľa mňa ide o to, aby sme sa vrátili k múdrosti predkov. Kedysi si ľudia prírodu viac vážili, svedčí o tom celý rad múdrych dávnych prísloví, indiánskych múdrostí, či postrehov Aborigénov  – ich podstatou je jediné – aby sme neničili prírodu, pretože sme jej súčasťou. Aby sme sa k Zemi správali s úctou a láskou, rovnako ako ku svojim predkom a rodičom…

Aby sme na Zemi boli ľuďmi.

Elena     13.8.2018

P.S.:

Ach, áno, viem, len písaním takýchto blogov Zem nezachránime – treba robiť konkrétne kroky – napíšem vám ešte v niektorom budúcom blogu, čo robím okrem toho ja osobne, už hodne dlho…