otvorene

Vesmír nevznikol sám od seba a všetko v ňom v desiatkach fyzikálnych javov a konštánt vykazuje znaky mimoriadne jemného vyladenia pre život, akoby ho zostavila ruka toho, kto rozhodne dobre vedel, čo koná.

Takže dnes o tom, že nič vo vesmíre, ale ani v našom živote nie je náhodné, v tejto záverečnej jedenástke blogu. Ach, áno, aj s jedným pekným príkladom v závere, pravdaže…

Jemné vyladenie vesmíru pre život…

Krásny a detailný článok o tom s názvom Jemne vyladený vesmír napísal Juraj Kohutiar 15.8.2018. Uvádza viacero príkladov – od Hoylom popísanej presnej hodnoty excitačného stavu uhlíka, až po Hawkingom uvádzanú rýchlosť rozpínania vesmíru. Hawking vysvetľuje, že rýchlosť rozpínania vesmíru po veľkom tresku menšia o stobiliardtinu by viedla ku zrúteniu sa vesmíru do seba ešte pred dosiahnutím dnešnej veľkosti. A rýchlosť väčšia len o milióntinu by nikdy neumožnila vznik planét a hviezd. Vesmír je skrátka jemne vyladený. Teória jeho vzniku a konečnosti súčasného pozorovateľného vesmíru sa úzko spája s príčinou mimo priestoru a času. Má Tvorcu.

Ach, hej, Zámer sveta, prenikajúci prahmlovinou  a potom všetkým, úplne všetkým vo svete – moja pražská konštelačná skúsenosť, je neprenosná a neopísateľná.

(Viete, keď píšem, tak sa mi niekedy skladajú a prepájajú veci – sama ich začínam lepšie chápať – ako teraz. Uvedomila  som si, že práve vďaka tej konštelačke som zažila a pochopila pojem „transcendentálna skúsenosť“ – je to niečo, čo nás hlboko a navždy zmení.)

Udalosti nás vedú k tomu, aby sa napĺňal Zámer sveta…

Veci sa skladajú do udalostí, ktoré nám niekedy odhalia svoj zmysel až po dlhej dobe. Učia nás dôverovať Zámeru sveta, mať voči nemu pokoru a prijímať to, čo nám prináša s úprimnou vďakou, úctou a dôverou.

Pripomína mi to pieseň od Loreeny Mc Kennitt Night Ride Across the Caucasus. Je to jedna z mojich srdcoviek. „Jazdiac krajinou môžeš cítiť jemnú ruku, ktorá vedie osud…“ spieva sa v tej piesni. Táto hudba duní mojou dušou ako kopytá koní v spomienkach z dávnych čias. Spúšťa vo mne niečo, čo nechápem. Ach, áno, niekedy túžim byť tam, kde hranica času neplatí. Zvláštne, osud mi často prihráva také koincidencie, ktoré hovoria o prepojení s minulými životmi, ako dieliky mozaiky, z ktorých postupne skladáme zmysluplný obraz. Ale ešte stále mám zrejme primálo dielikov.

Nuž,  intuícia…

Veta odkiaľsi priplávala ku mne v skorom ráne – mesiac žiari vo svetle, odrážanom slnkom. Niečo mi hovorí intuícia takýmto spôsobom obvykle. Teraz sa mi pripomenula a prepojila do pochopenia – jemné vyladenie pre podobnosť – docvaklo mi náhle, je to zrkadlenie. Uvedomíme si v jednej chvíli, akí ľudia sú pre nás skutočne dôležití, aké vlastnosti a hodnoty, kde sú naše hranice. Rozumiem, po dnešku úplne jasne  – a cítim tú jemnú ruku osudu, ktorá ma vedie. Ako len to „čosi“ mohlo včasráno vedieť o dnešku?

Niekedy sa nevieme niečoho dlho pustiť. Možno pre prílišný pocit zodpovednosti, či pre obavu, čo sa stane potom. Možno pre snahu uchovať si vlákenko k minulosti, ktorá už dávno nie je. Možno pre všetko, čo sme za dlhé roky do toho vložili – energiu, lásku, snahu, očakávania, sny, námahu, bolesť – a máme pocit, že už do ničoho a nikoho by sme nedokázali nikdy dať tak veľa. A potom v jednej chvíli pochopíme, že v skutočnosti odísť musíme, lebo je to správne a jediné, čo naozaj môžeme spraviť pre seba. Že strácame čas, že oň okrádame sami seba. A vtedy zanechávame to, čo odísť dávno malo – „dovolíme si od toho odísť“. To je všetko.

Záverom…

No hej, dnes som si dovolila odísť.

Elena         18.8.2018

P.S.:

Ach, ach, nejdem rozslziť aj vás – tak rýchlo dám ešte ten sľúbený príklad ako pracujú nenáhodné náhody v našom živote – pravdaže nezabudla som.

No predsa čo iné ako nenáhodná náhoda je skutočnosť, že z troch prípadov platobných rozkazov, ktorými Marián Kočner vymáhal od televízie Markíza 69 miliónov eur, mal rozhodovať ten istý sudca. A skúste hádať, kto dostal prípad zmenkovej agendy pána Kočnera v júni 2018 – áno, áno, ten istý sudca…

Pochopili ste už konečne, že náhody neexistujú???