otvorene

Dnes večer o rómskych deťoch pár slov. Odpovieme si na otázku, aké sú rómske deti naozaj. Hej, a niečo vám prezradím – čo som vám predtým úmyselne zatajila.

Takže poviem vám teraz pravdu, vlastne dve pravdy – no veď uvidíte…

Rómske deti obesili mačiatko…

Poviem vám teraz pravdu o jednom mojom nedávnom blogu – blog Rekviem za mačiatko  http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/09/21/cas-srdca-4-rekviem-za-maciatko/

som mohla nazvať Rómske deti obesili mačiatko. Nijako by som neklamala, bolo to tak. S týmto titulkom by sa na môj blog vrhlo nepochybne oveľa viac čitateľov. Šlo mi však o riešenie problému, nie o senzáciu, oheň a krv. Ako riešenie pokročilo, je zatiaľ otázne – pani zo sociálky mi volala a chcela presnú adresu, ale list od nich doteraz nedorazil. Polícia mi odpísala tiež, že vec prešetria.

(Niekedy treba byť trpezlivý pri postupoch štátnych inštitúcií – aj môj podnet vo veci IBLV, s. r. o. polícia už dlhodobejšie prešetruje a práve včera mi prišlo vyrozumenie ako oznamovateľke, že vec už doriešujú v spolupráci so súdom, t. j. preukázalo sa porušenie zákonov.)

A tí rozumnejší tušia, že ak o tej udalosti píšem, má to svoj dôvod – a že ním nie je snaha iniciovať tu spoločnú seansu o tom, aké sú všetky rómske deti darebáci.

Lebo nie sú.

Svet, ktorý mi je cudzí…

Mnohé z nich sú zanedbané výchovne aj hygienicky, hladujúce kvôli nízkemu príjmu a neschopnosti rodičov hospodáriť s financiami, bez prístupu ku teplej vode a teplu. Vystavené životu v malom priestore s mnohými ďalšími ľuďmi, bez vlastného kútika na súkromie a nebodaj na učenie, bez vlastnej stoličky, či dokonca len vlastnej postele.

Neviete si predstaviť, koľko učiteľov v našom regióne nosí deťom do školy oblečenie a obuv po vlastných deťoch, či niekedy aj jedlo. Neviete si ani predstaviť, koľko detí v našom regióne musí byť odňatých z rodín, lebo je ohrozené ich základné prežitie a jediné ich oblečenie je to, čo majú na sebe.

Ja viem, je to svet priveľmi vzdialený niektorým z vás. Je jednoduché striasť sa úvah o ich situácii tým, že veď deti majú svojich rodičov a je to ich chyba, ak sa zle starajú. Je jednoduchšie si kúpiť značkovú spodnú bielizeň, oblečenie a kozmetiku, drahé auto, behať po reštauráciách a luxusných dovolenkách – ako ich dať zmysluplne do života ľudí, ktorým by pomohli v základnom prežití. Nuž, každý máme svoje peniaze a svoje morálne hodnoty. Svoju životnú filozofiu. Aj svoj svet – lebo mne je svet takých ľudí priveľmi vzdialený.

A poviem vám jednu vec – som stále na hranici rozhodnutia, ale ak sa rozhodnem realizovať veľké poslanie, nikdy, nikdy, nikdy neprestanem vidieť slabých, chorých, bezmocných, chudobných, postihnutých – tých, za ktorých kopem. Nikdy ani nechcem prestať im rozumieť.

Príbeh o gaštankoch…

Poviem vám teraz aj druhú pravdu – o mojom dnešnom ráne. Jednom z tých mála rán, kedy zbieram gaštany túto jeseň. Gaštany sú v mojom srdci rovnako ako doteraz, pravdaže, no cestujeme autom a dcéra ma vysadí pri hlavnej ceste, odkiaľ už nechodím popri gaštanovej aleji. Málo rán je takých, že tam bežím nazbierať malých gaštankov, aby mali šancu vysadením prežiť.

Dnes som gaštany zbierala. Ľudia sa náhlili do práce, deti do školy. Zrazu sa blížili cestičkou dvaja maličkí rómski chlapci. Pozdravili sa mi – „reč ešte hodne dyslalická, nulťáci či prváci“ – prebehlo mi hlavou automaticky. Odzdravila som. Zašli trochu ďalej alejou, zbierali si gaštany – zbierali ich do svetrov, podobne ako ja do trička – pousmiala som sa nad tým.  Mali už gaštanov plné náručie.

Zrazu stáli za mnou so slovami „teta, vezmite si gaštany“.

Poďakovala som a ešte sme sa chvíľu rozprávali, že spravili dobrú vec, že z tých gaštankov vyrastú nové stromy.

Záverom…

Nuž tak, zodpovedzte si sami na otázku, aké sú rómske deti.

Aj na tú, akí ste vy sami. Ktorý svet je váš…

Elena   4.10.2018