V čom všetkom odlišný je život ľudí, ktorí žijú ďaleko od civilizácie, od nášho bežného spôsobu života? Premýšľali ste niekedy nad tým, že by ste zanechali „moderný spôsob života“ a začali žiť niekde uprostred prírody? Alebo aspoň, že by ste putovali lesom niekoľko dní? Ach, áno, v tejto chvíli uvažujem o pustovníkoch, o živote v prírode a jeho zmysle, o ceste lesom a aj o ruke, ktorá vedie náš osud. Pravdaže i o tom, akým spôsobom života by sme žili, kebyže…
O pustovníkoch…
Už som kedysi písala, že je pre mňa inšpiratívny Chan – Šan. Bol v dávnych časoch vysoko postaveným hodnostárom na dvore čínskeho cisára, náhle sa všetkého vzdal a odišiel do hôr, kde písal básne na skaly. Viac o ňom som dala napríklad v tomto blogu
http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/06/10/len-tak-8-o-neuprimnosti-a-klamstve/
Musel to byť zvláštne silný život, zotrvať sám uprostred prírody a v hlbokom súlade s ňou. Mnohí by ho pokladali za blázna, žiť ako pustovník – namiesto pôct a bohatstva. Nuž, aj bez ustavičného náhlenia, bez všetkej tej pretvárky a falošných hier – možno je lepšie žiť osamelo uprostred prírody, ako žiť osamelo medzi ľuďmi.
Ľudí – pustovníkov nájdeme i v súčasnosti. Japonský pustovník chcel dožiť na svojom pustom ostrove, na ktorom strávil viac ako 30 rokov života – úrady ho odviedli do „civilizácie“ podľa správy v článku z 27.6.2018
Žil tak spokojne, až to miestnym úradom prekážalo a „zachránili ho prevozom do civilizácie“. Do civilizácie plnej jedov v potravinách, v prostredí, i v dušiach ľudí…
Život v prírode môže byť obohacujúci…
Zaujímavý článok o živote v prírode z 19.6.2018
https://hnonline.sk/tema/1765351-o-zivote-v-dave-v-lesoch-a-obdive-k-pustovnikom-ako-nas-meni-samota
uvádza múdre slová Nevrlého, ako život v prírode naučí človeka väčšej skromnosti – má to, čo unesie na chrbte, ale aj opatrnosti a sebadôvere, lebo sa musí spoliehať na seba a vážiť si svoje sily.
Keď sa na to dívam z tohto uhla pohľadu, nemala by som až také problémy „byť v lese“. Dokážem sa uskromniť, život ma to naučil. Spoliehať sa na iba seba musím už dlho. Sebadôvera mi nechýba, verím si, zvládať som musela kadečo. Opatrnosť – poznám svoje limity, vo vzťahu k lesu ma desí predstava bleskov, aj šamansky predpovedaný medveď – no ako totemové zviera vraj predstavuje Rusko, to je so mnou silne minuloživotovo prepojené. Aj júnová pražská konštelačka, mi presne ten život pripomenula, Vojtov obraz, more a loď, naozaj som v tom živote zomrela v mori. Niekedy v nás koincidencie vyvolávajú zmätok, kým porozumieme svojej životnej mozaike ako celku. Ach, a ten Vojtov obraz, to viete, že by som rada tak maľovala – dám ho tu teraz ešte raz, je podľa mňa prekrásny.
Aký zmysel má „kráčať lesom“…
„Hovoriť s horou“ je silný životný krok – šamani majú často také silné iniciačné stretnutia, na hranici smrti. „Musíš niekoľkokrát zomrieť, kým naozaj začneš žiť“ – ani neviem, kde som čítala tú vetu, ale pokladám ju za múdru a pravdivú. Málokto rozumie, ako sa Gandalf šedý stal Gandalfom bielym – že k zmúdreniu a sile prešiel bolestným procesom hlbokej očisty na hranici smrti. Prehlbuje to podľa mňa pokoru, učí naozaj načúvať Zemi a porozumieť životu. Očisťuje dušu – pri tranformácii sa skutočne náhle mení naše vnútorné svetlo – „belieme“ – áno, je to proces vnútorného prerodu.
Dnešný blog som začala písať v júni, keď som túžila po ceste lesom. Pomenovala som ho pôvodne – V tejto chvíli už tu nie som. Bolo to silné volanie. Les je môj priateľ, verím mu viac ako ľuďom teraz, pritúlil by ma chápavo do svojej náruče. Šla by som i dnes do lesa – mám pred sebou 28 dní dovolenky, no počas nej i neodkladné pracovné povinnosti. Zámer sveta ma nie a nie pustiť do lesa – vie prečo. Viem prečo.
Žila by som prírodou viac, kebyže sa vrátim v čase – vlastne som si v tejto chvíli uvedomila, že životné poslanie by mi všetko z mojej pôvodnej predstavy umožnilo zrealizovať. Je to zábavné ako nevidíme veci, ktoré máme po celý čas pred očami, aj ako sa ma Zámer sveta snaží nalákať, aby som vykročila. Udalosti v živote nás vedú k tomu, aby sa napĺňal osud – uvedomujem si to, je to po celý čas o jeho ruke.
Záverom…
Viem, že životne múdry človek koná prijímajúco, s hlbokou dôverou v Zámer sveta. Asi som ešte životne nezmúdrela dostatočne, kráčajúc životom s hŕbou idealistických presvedčení – že vzťahy by mali trvať navždy a že by sme mali spraviť všetko na svete, aby to tak bolo. Ale niekedy sa to nedá, naozaj sa to nedá – a tak sedíme na kope trosiek s hlbokým pocitom viny z rozvodu.
Ach, áno, v takých chvíľach by sme chceli odísť do lesa navždy.
Elena 2.11.2018
Parkrat do mesiaca mam chut utiect z "civilizacie".... ...
Celá debata | RSS tejto debaty