otvorene

Príbeh o Dagmarke, pred ktorým radšej nejedzte,  by bol určite výstižnejší názov.

Dnešný blog nadväzuje úzko na ten včerajší, v Nuž 3. som písala, že sú aj čestní zdravotníci. Pravdaže sú, ale sú medzi nimi aj úplne iní. Spravíte si názor sami, ak dočítate môj dnešný blog do konca.

Z príbehu, ktorý vám opíšem teraz, vám bude riadne nevoľno. Je totiž o nehoráznosti, bezohľadnosti a ešte o niečom – to vám ale prezradím až v jeho závere.

A možno hodne, hodne smutno, podobne ako mne. Je mi ľúto, že musím písať taký príbeh – vlastne, nie, nepíšem ho ja, píše ho sám život rukou slovenských zdravotníkov.

Nuž, tak môj tretí príbeh o Dagmarke.

O Dagmarke a jej synovi Jakubkovi som v mojom blogu už naozaj písala opakovane…

V blogu Na krídlach vetra 1. – Dagmarkin príbeh som popísala, ako zomrelo jej jediné dieťa, jedenapolročný syn Jakubko, po 6 klystíroch v nemocnici.  Dagmara za spravodlivosť pre svoje dieťa odvážne bojuje, tiež sa pridala k nám, mamám z Otvoreného listu premiérovi. V blogu V lúčoch slnka 9. – Druhý výkop za Dagmarku som písala o tom, ako bola chvíľu šťastná. lebo médiá konečne priniesli príbeh jej synčeka. Naozaj iba chvíľu, lebo pod článkom sa objavili primitívne komenty – ich autorov som aj menovala. Samozrejme nemajú takú odvahu, aby sa podpisovali vlastným menom, ale podaktorí z vás určite vedia, kto sa za nimi skrýva. Týmto vám blahoželám, že také osoby máte medzi svojimi priateľmi, určite sú s ich spôsobom myslenia a komunikácie pre vás obohatením.

A dnes píšem tretí Dagmarkin príbeh.

Dadka vám sama povie svoj tretí príbeh…

26.4.2018 som bola predvolaná na políciu vo veci podozrenie z prečinu Násilie voči skupine obyvateľov. Išlo tam o to, že som zverejnila na internete fotku Jakubka, kde som písala ako mi chýba a že mám milión otázok prečo zomrel?!! Na konci som napísala, že v iných krajinách mimo EÚ lekár pri pochybení má hneď guľku do čela, no za smrť dieťaťa by sa malo možno rezať a soliť. Policajti ma vypočuli a ďalej sa nedialo nič.

Až 9.8.2018 mi prišiel z okresného úradu list, že ma uznávajú vo veci vinnou  – až vtedy som sa dozvedela, že vlastne konali mimo mňa a na základe ich vyjadrení ma uznali vinnou z priestupku.

A to na základe týchto výpovedí zdravotníčok:

„Dotyčná osoba sa mi sníva, že ma chce zastreliť, stojí nado mnou v sne a vtom sa prebudím.“

„Ja sa jej bojím do takej miery, že keď idem autobusom cez obec, v ktorej býva, sa bojím, aby ma nenapadla.“

„Bojím sa chodiť po tmavých chodbách…“

„Bojím sa chodiť večer a v noci na prechádzky aby ma nenapadla…“

Podotýkam, že som vždy bola útla a po smrti synčeka Jakubka som schudla na 36 kg, tie zdravotníčky majú cca 80 až 110 kg. Navyše vôbec nikdy som ich nevyhľadala a ani nijako nekontaktovala. Čo aj samé potvrdili do zápisnice.

 17.10.2018 som absolvovala 5-hodinové pojednávanie, kde ich výpovede boli ako cez kopirák, ako sa ma boja. Nemali žiadny dôkaz, že som ich napadla, či akokoľvek kontaktovala, no 5 hodín som počúvala reči o smrti môjho synčeka a o tom, ako sa ma boja, lebo sa im snívam.

Hovorili to hrdo, bez štipky súcitu, pokory, ľútosti, vzhľadom na to, že hovorili aj o Jakubkovi, myslela som, že to tam od bolestivých spomienok nevydržím.

Počúvala som, ako sa im snívam a na opakované vyzvanie,  že či sa jej to fakt len snívalo povedala zdravotníčka hrdo „áno, trvám si na tom, mne sa to len snívalo“.

Vyjadrovali sa tam o mne, že som psychopatka, aj že som nebezpečná pre verejnosť. Je pravdepodobné, že tieto reči šíria aj v mojom okolí, niektorí ľudia v dedine  teraz preto bočia odo mňa, lebo sa to dopočuli. Navyše personál nemocnice rozpráva na verejnosti o mne o Jakubkovi o tom, ako som tento súd prehrala!

Nie, nenamietam voči súdu – ten konal spravodlivo  a správne – jeho verdikt znie OBVINENÁ DAGMARA KOMPANOVÁ JE NEVINNÁ.

A čerešnička na torte – právnik nemocnice mi poslal list, že ak neupustím od protiprávneho konania, tak ma dá na súd – to znamená, že ak nebudem ticho o celom prípade môjho vlastného dieťaťa. Snažia sa ma umlčať.

Ja chcem len spravodlivosť pre seba a svojho synčeka – aj preto, čo zažívam ja a ďalšie mamy, bojujem za to, aby ste niečo podobné nemuseli zažívať aj vy. Prosím vás, podporte našu petíciu – lebo v tomto zdravotníctve už zmena musí prísť. Je potrebné robiť nápravu hlavne s ich neúctivým a neláskavým prístupom k ľuďom.

A hej, ukážem vám, ako vyzeral môj synček v pondelok  večer a v utorok. nadránom. Zomieral mi pred očami…

Dočítali ste Dagmarkin príbeh – ako sa cítite?

Viete si predstaviť, aké je to čakať celý rok na odborné stanovisko, aby konečne bol pomenovaný vinník smrti vášho jediného dieťaťa?

Prečo majú páchatelia v tomto štáte všetky možné práva, a ich obete nijaké?

Je mi ľúto, že sa také veci dejú, Dada…

Viem, ako nás mamy ničí bezohľadnosť zdravotníkov. Neschopnosť priznať si chybu a zachovať sa čestne. A navyše po čine dokážu bez akýchkoľvek morálnych zábran ešte ubližovať obetiam vlastného pochybenia svojou bezohľadnosťou – naša páchateľka, právoplatne odsúdená na úrovni Najvyššieho súdu beztrestne vypisuje nehoráznosti, ako je život človeka s postihnutím menej hodnotný a že také dieťa ani človek nemôže mať tak rád ako zdravé.

Zdravotníctvo je založené na vysokej etike – hovorí sa v Hippokratovej prísahe. A ja viem, že je to pravda – musí v ňom byť etika, a musí v ňom byť srdce – len podaktorí ľudia, ktorí sú tam zamestnaní, do neho nepatria, nikdy tam nemali ani vkročiť.

A vám, ctené zdravotníčky, len jedno – ak sa vám sníva o Jakubkovej mame, nie je to vina Dagmary – to sa podľa mňa možno len ozýva vaše vlastné svedomie…

Záverom…

Áno, presne tak, aj o svedomí je tento príbeh…

Elena  18.11.2018

P.S::

Jakubkova fotografia je z albumu jeho mamy a uverejňujem ju s jej súhlasom.