otvorene

Hm, tak to je sen mnohých naivných – predstavujú si, ako by vo firme, v ktorej by pracovali, chceli byť práve a rovno jej riaditeľom. To by si teda žili…

Dnes teda bude pár slov o tom, aké je to byť riaditeľom, očami riaditeľa? Nie  – očami človeka, ktorý je riaditeľom. Tento článok je určený pre tých, ktorí rozumiete tomu rozdielu.

Trochu iný…

Ach, dnešný blog je trochu iný. Vidíte niečo zo mňa v mojom blogu občas, zďaleka nie všetko. Niekedy takmer nič, keď sa ukryjem za politické analýzy, inokedy poodkryjem cíp a zableskne sa kúsok tváre. Sem – tam vkladám čriepky srdca, keď píšem o tých, za ktorých kopem – o slabých a bezmocných, o postihnutých deťoch a opatrujúcich rodinách, o autistoch, o zvieratách a Zemi, prepojení s prírodou. Veci, ktoré sa silne dotýkajú môjho srdca, však zostávajú v tieni, hlboko ukryté pred vašim zrakom. Vidíte pár zábleskov mojich dní, ale nie bolestnú realitu, ktorú žijem. Píšem o mojom synovi Maroškovi racionálne  fakty, ale nie o chvíľach samoty, kedy za ním plačem. Spomeniem občas niektoré moje koincidencie, ale nie zvláštne silnú víziu a tajomnú mágiu cesty, ktorá ma kamsi vedie, skladá sa mi postupne do obrazu a ja cítim v srdci jej naliehavé volanie.

Dnes vám ukážem trochu viac. Ale len trochu.

Niet nič horšie pre firmu či organizáciu, ako riaditeľ, ktorý chce byť riaditeľom…  

Človek by sa mal k určitým veciam dostať, až keď na ne dozreje. K životnému poslaniu, až keď je dostatočne životne zmúdrený, „zbelie“. K peniazom až vtedy, keď ich dokáže rozumne použiť a deliť sa s nimi s tými, ktorí ich potrebujú. K pravej láske až vtedy, keď dokáže byť vzťahovo stabilný a spoľahlivý.

Niet podľa mňa väčšej tragédie pre dieťa, ako rodič, ktorý je nezrelý a nedokáže dieťa prijať také, aké je, nedokáže napĺňať jeho potreby a nenechá ho žiť jeho vlastný život. A rovnako niet nič horšie pre firmu či organizáciu, ako riaditeľ, ktorý chce byť riaditeľom.

Riaditeľ by mal postupovať v inštitúcii cez rôzne pozície a zažiť si cestu nahor, nie rovno vhupnúť do funkcie odkiaľsi zhora. A mal by chcieť úprimne nájsť cestu pre inštitúciu, nie kariéru pre seba.

Ako byť riaditeľom…

Byť riaditeľom je zdanlivo úplne jednoduché – vymenujú vás, no a potom riaditeľujete. Všetkým sa predstavujete, že ste riaditeľ, všetci vás oslovujú „pán riaditeľ“, kadečo podpisujete – čo pripravia vaši podriadení, a inak len sedíte a užívate si, že ste riaditeľom. Ak ste riaditeľkou, tak sa aj pekne načančáte – vyobliekate a namaľujete. A to je všetko.

Túto naivnú predstavu má mnoho ľudí, pravdaže tých, ktorí nikdy sami riaditeľmi neboli. Skutočnosť je úplne iná – v inštitúcii, ako je tá naša. Ustavičné štúdium meniacej sa legislatívy, aj legislatívnych návrhov, materiálno-technické, ekonomické, personálne a odborné riadenie. Plánujete a vyrábate správy, stanoviská a vyjadrenia. Pritom desiatky vecí, ktoré vyskočia náhle denne – a vy ich musíte riešiť. Ak organizácii príde nejaká firma niečo robiť (napríklad strechu, alebo vykurovanie), zodpovedá riaditeľ i za to, že dotyčná firma tam nemá žiadneho zamestnanca zamestnaného načierno.

A vykonávate aj aktívnu odbornú činnosť, pri bežnom personálnom poddimenzovaní je to nutnosť. Koniec-koncov, ak vás profesia baví, tak odbornú činnosť robíte radi – odtrhnúť sa od odbornej praxe je pre riaditeľa aj nerozumné, lebo raz tým riaditeľom nemusí byť, preto by mal priebežne rozvíjať svoje odborné kompetencie.

Ako byť dobrým riaditeľom…

Byť dobrým riaditeľom podľa mňa znamená byť ľudským a mať úctu ku zamestnancom, aj ku ich práci, ku každej práci. Nie povýšene rozkazovať, ale  snažiť sa porozumieť. Vytvárať cestu.

To najcennejšie v organizácii sú ľudia – tí tam nie sú na to, aby vás počúvali, ale vy ste tam na to, aby ste načúvali im. Dobrý riaditeľ podľa mňa chápe, že jedine zamestnanci, ktorí vnímajú svoje miesto ako zmysluplné a cítia sa prijatí, sú spoľahliví, lebo si cenia svoje miesta a podávajú dobrý výkon bez ustavičnej kontroly. Pracujú „v našom“, realizujú sa, hľadajú dobro spoločnej cesty.

Dobrý riaditeľ by mal byť pokorný, pretože len tak dokáže prijímať a ustáť cestu ozajstnej zmeny seba aj organizácie, ktorá nevedie cez pretretie plafónu a výmenu okien.

Byť riaditeľom je úsek životnej cesty…

Nie životná méta, nie životné poslanie.

Ach, áno, dnes som si bola po dekrét na ďalšie obdobie. V temnote skorého rána ma viezol autobus a po tvári mi stekali slzy – niekedy je ťažké mať toľko pokory, aby sme boli dostatočne trpezliví.

Nebudem vám to vysvetľovať.

Elena   20.11.2018