otvorene

Nežne snehobiela krajina za oknom.

Človeku akosi nedá toľká rozprávkovosť vyťahovať do svojich myšlienok starú špinu o pozemkovej podtatranskej mafii, paradoxnom nepomere zvyšovania životnej úrovne  poslancov a ostatných ľudí od januára, či o kadejakých nešťastiach. Akoby nielen medvede zaspali, ale aj všetko zlo tohto sveta – a snehobielosť očistila celý náš svet i naše duše.

Pochabá predstava, však? Ach, ale dnes to bude presne o tom, o asociáciách, ktoré vyvoláva dnešná bielobielosť.

Kadejako nám asociuje zasnežená krajina…

Čo predstavuje bielobiela krajina zimy pre vás? Vyvoláva vo vás spomienky na časy detstva? Ja v spomienkach kráčam do školy uličkou medzi obrovskými kopami snehu, o hodne vyššími ako ja, už ani neviem presne v ktorom roku to tak veľmi nasnežilo. Spúšťam sa na sánkach v podvečernom šere dlhým dedinským kopcom, to ešte v časoch „auto sem-tam“ bola bezpečná zábava.

Môžeme mať radi zimu ako ročné obdobie, sneženie, rôzne zimné športy, alebo len ako sedenie pri kozube, v ktorom blčia plamene. Nuž, kozub doma nemám, no teplo i svetielka milujem – a moje najmladšie dieťa zapálilo pred chvíľou  niektoré čajové sviečky, ktoré som povykladala v rámci vianočnenia. Ich plamienky vždy rozžiaria malé svetielka v mojej duši.

Milujem  zasneženú krajinu – pri pohľade spoza okna teplo vykúrenej izby, v ruke so šálkou horúceho kakaa alebo čaju – a úplne najradšej zababušená v hebkej huňatej deke, s knihou v ruke. Alebo pokojne aj bez knihy, len sa tak dívať, lebo som veľký snívač. Nie som milovník zimných športov. Zima mi spôsobuje komplikácie pri ceste do práce a z práce – tu u nás v horách je to neromantické každodenné prevolávanie „zasa nejaký kamión“ (blokujú cestu na celé hodiny). Trápi ma, ako prežívajú zimu iní – bezdomovci, túlavé aj divé zvieratá, naozaj súcitím so všetkými, ktorí v tom počasí nemajú dostatočné prístrešie, stravu, teplo. Každý deň si úprimne prajem, aby sa oteplilo, aby prežili bez ujmy, rovnako ako prajem uzdravenie Zemi.

Zimu tu v horách chcem zakaždým len prečkať. Do práce i z práce za tmy, chýba mi východ slnka. Práve to nemám rada na zime, a tiež to, že ma oddelí od lesa, kde sa chodím nadýchnuť, keď mi je ťažko. Ale pohľad z okna na snehobielu nádheru, na mikrovločky snehu rýchlo sa v tejto chvíli sypúce z neba v nekonečnom slede a krajinu pretierajúce na sýtobielo, vo mne i tak vyvoláva pocit rozprávkovej krásy.

Na čo myslíme vo chvíľach „zimy a mrazu“…

Je zvláštne, že práve vo chvíľach – „kedy by som v snehu len zaspala a spala navždy“ – uvažujeme o živote. Sú to chvíle, keď každý nádych či krok môže bolieť. V ťažkých časoch zimy pomáha len teplo – reálne, v zime vonku, aj symbolicky, v časoch „zimy a mrazu“ v našom živote. Pochopíme, že zima a mráz v nás má to teplo posilniť, aby sme „dávali teplo“ – boli láskaví a súcitní. Rozumiem tomu, uvažujem a snažím sa aj konať láskavo a súcitne, no toho ťažkého je priveľa. Nepíšem o tom, no to neznamená, že to v mojom živote neexistuje.

Aj o Bohu v takých chvíľach čarokrásy zimy dumáme. Vlastne ani neviem, či veríte v Boha, v niečo väčšie ako vy sami. Pre mňa je to ruka veľkého umelca, ktorý to všetko vytvára. Fascinuje ma, ako mi prisúva koincidencie. Mám také obdobie nečítania – náhodne som teraz z hĺbky koša s neprečítanými knihami vytiahla jednu z nich, otvorím náhodne stranu a presne to, o čom píšem, tam je.

„Veriť vo vyššiu silu znamená jednoducho a celým srdcom dôverovať.“

Hej, uvedomujem si hlbokú pravdivosť tej myšlienky. Trvalo dlho, kým som si to v hlave poskladala. A kým som začala dôverovať Bohu. Pri výcviku som v jednej  konštelácii zastala po prvý raz pri mojom životnom poslaní, projekte. Presne ukázala moje neskoršie váhanie, státie, až v jednej chvíli ma to náhle posunulo na to pravé miesto, cez konštelácie. Tam zrazu stál aj môj projekt pri mne, pevne. Pre mňa má to poznanie hlboký význam.

No a teraz mi napadlo, aká je symbolika obrazu zimy. Že i v našom živote sú niekedy obdobia, kedy zdanlivo spíme – a to len zbierame sily. Fúha.

Záverom…

Dáme nenáhodne náhodný citát? No dobre. Hľaďte, čo kniha hovorí:

Je jedno, či v Boha veríte, alebo nie – čo by ste mu povedali, keby v tejto chvíli stál pred vami?

Elena   9.12.2018