otvorene

Sú v živote dni, kedy obyčajné malé veci vystupujú zo sivého úzadia svojej každodennosti a my sme schopní vnímať ich ako zázrak – týmito slovami majstra slova i myšlienok Rúfusa zo Štyroch epištol k ľuďom sa nám prihovára svet zázračna, ktoré sa vynorí zo škrupinky všednosti.

V takej chvíli stačí lúpať si pomaranč, pomaly, pokojne, a po kúskoch si ho vkladať do úst, vychutnávajúc si záplavu sladkej šťavy. Je to úžasný pocit sedieť – mimochodom v kúpeľni na zemi,  takto nadránom a jesť pomaranč. Pravdaže, som človek pomarančov, pomaranče kedykoľvek. I vo chvíľach, keď mi je nanič, vtedy asi najviac. Mám rada tie ukryté pod hrubou šupkou, bývajú sladké a šťavnaté. A úplne najlepšie boli tie niekdajšie kubánske – pod nenápadnou šupkou, pri lúpaní ktorej bolo treba vynaložiť námahu, sa ukrývalo vnútro sladučké ako med. Takže ak vám poviem, že ste ako kubánsky pomaranč, je to naozaj velikánsky kompliment. Ale zasa, ľudí, ktorým by som to hovorila, je presne toľko ako kubánskych pomarančov na dosah…

Nie, to žartujem, pravdaže, poznám veľa skvelých ľudí. Počnúc našim tímom – klobúk dolu pre všetkými „našimi“ z Otvoreného listu premiérovi. Poviem vám, kebyže každý tak maká ako my na príprave toho zhromaždenia a spomienkového koncertu na 25.3.2019 vo BB, tak sme tu mali Švajčiarsko už pred 150 rokmi. Je to úžasná energia a úžasní ľudia. A to podujatie bude naozaj silný príbeh…

Rúfusovsky malé vecí sú niekedy náplasťou na niečo ťaživé či bolestné, kedy sa ich držíme ako záchranného pásu. Jeden krok a ešte jeden, a potom ešte jeden. Dýchajú s nami v takých chvíľach. Možno obľúbená hudba, možno obľúbená knižka, prechádzka lesom, rozhovor s niekým, komu veríme – každý máme svoje životabudiče do ťažkých čias. Teda za mňa aj práca je ťahačom v štýle „dýchaj, dýchaj, stále dýchaj“. Zámer sveta to vie, a keďže včera som ukončila svoju účasť v realityshow Klamár roka definitívne – bolo to už sebazničujúce, tak som v tejto chvíli prácou zavalená zo všetkých strán, ajajaj. Niekedy sme síce viac smutní zo spôsobu ako niečo ukončíme, než z toho, že to ukončujeme, ale tak či tak si potrebujeme lízať rany.

A hej, kráčajú s nami i radosťou tie rúfusovské zázračné každodennosti. Pre mňa východ slnka, včasné ráno, zobúdzajúca sa príroda, srdiečkové kamene, niektoré vône, piesne a básne, vaňa plná horúcej voňavej vody. A vietor, hlavne vietor. A ešte veci, ktoré vám niektorým môžu pripadať malicherné, alebo nezmyselné – ale mňa naozaj zahrejú pri srdci. Teší ma, keď sa darí tým, ktorí sa snažia – nemusia byť najlepší, ale snažia sa. Teší ma obyčajná malá ľudská radosť – keď si deti cestou zo školy kupujú v stánku džúsiky, lízatká, žuvačky, či keď na podporu idú niektorí s nákupmi potravín a majú radosť v očiach. Poznám ten pocit – „a teraz môžeš“, zažívala som ho. Naozaj im nezištne prajem tú radosť. Prezradím vám, rozradostnilo ma včera, že som pri ceste domov videla za Muráňom pobiehať čierneho kocúrika, jeho osud som v myšlienkach sprevádzala zimou. Vídala som ho minulý rok, pobiehal poľom v skorom ráne deň za dňom, od jari do mrazov – možno návštevník z dediny, ale nebola som si istá. Myslela som občas na neho v tej metelici a mrazoch, a v duchu som mu posielala energiu. Prežil zimu kdesi v dedine určite – a som tomu rada.

Záverom…

Stále sú dôležité tie malé veci. Idú s nami životom…

To len my občas nevidíme…

Elena   22.2.2019