otvorene

„Postáva tam v kúte s úsmevom ako starý zmaľovaný klaun, povedala mi prostoreko kolegyňa, ktorá do predajne Tristotri šmejdov zašla nakupovať. Nezaujíma ma to.“  Potriasla hlavou, vlasy sa jej ligotali medeným odtieňom. „Možno je ten úsmev hraný, a možno je naozaj taká tupá, že ešte stále nepochopila pravdu. Lebo ak s niekým žijete 26 rokov, máte spolu deti, dôverujete mu a spávate s ním, potom jeho nevera znižuje len jeho vlastnú dôstojnosť. Nevyjadrujem sa o ňom, je to stále otec mojich detí – moju dôveru stratil navždy, no neprajem mu nič zlé, život ho s tými jeho známosťami dovedie k pochopeniu, aké cenné je v živote mať vedľa seba čestného a spoľahlivého človeka. Bolo mi akurát smutno, keď počas manželstva pokecovým priateľkám vyznával lásku, a o mne sa vyjadroval údajne nepekne – no áno, niektoré z nich mi to napísali“ dodala smutne.

„Ale u kravy Karoly je to iné, o nej otvorene hovorím pravdu.“ pousmiala sa. „Pretože ak bez morálnych ohľadov a zábran klamete jeho ženu a deti ako „priateľka“ ženatého chlapa, potom situácia, že on zároveň vypisuje iným ženám, ako ich miluje, je o tom, na čo ste mu vy sama v skutočnosti poslúžili. Úbohá rola – pre ňu na plač, pre iných na škodoradostný smiech. Správala sa nečestne, navyše v situácii, kedy sa naša rodina zbierala po prežitej traume – a osud jej to zrátal. Nechala som ju samú s následkami jej činov – a Zámer sveta vtedy nastoľuje spravodlivosť rázne a rýchlo“ pokrčila plecami.

Voda na čaj zovrela. Vstal som ho zaliať. Prekvapene pozrela, keď som vytiahol zo skrinky sirup i med.

„Dohnali ju následky vlastných skutkov,“ dodala pokojne „nijako ma to neteší, nestotožňujem sa s názorom, že je šťastie vidieť, ako karma niekomu niečo zrátava. No ani s ňou nesúcitím, sama si zvolila svoju cestu. Myslím, že v živote máme také situácie – križovatky, a tie nám umožňujú voliť, či vykročíme doľava alebo doprava, či sa v nich zachováme čestne, zodpovedne, alebo spravíme nečestný krok. A potom príde LEKCIA OD ZÁMERU SVETA, ako to ja volám. Toto sú situácie, kedy vnímam tú obrovskú silu osudovosti v našich životoch. Niekedy mi až vyráža dych uvedomenie si svojej malosti oproti Zámeru sveta, pretože od toho stretnutia s ním cítim to hlboké prepojenie. A viem, že v skutočnosti pre seba urobíme najlepšie, keď sa udalostiam dáme viesť, ak niečo má prísť do nášho života neodsúvame to posudzovaním, lebo je to to najlepšie , čo nám Zámer sveta posiela. “

Zvláštne, keby som to počul od niekoho iného, zapátral by som diagnosticky v schizofrénnom okruhu. No jej rozprávanie pôsobilo tak autenticky, že aj ja som v tej chvíli cítil dych Osudu. A preleteli mi mysľou niektoré životné situácie, v ktorých som mal podobný nevysvetliteľný pocit, že ma niečo vedie. Niečo väčšie ako ja. Vytesnil som to pravdaže vtedy, viete si azda predstaviť psychiatra, ktorý by niečo podobné hlásal?

Podal som jej mlčky čaj. Dochutila ho malinovým sirupom, premiešala ho lyžičkou – sladká malinová vôňa sa šírila, hm, hmmmmm… ani som nevedel ako mám rád tú vôňu…

„A hej, sú ľudia, ktorí nevedia starnúť dôstojne a hrajú sa na druhú, či tretiu, a podaktorí aj tristošiestu mladosť….“ skonštatovala. „Lenže ak sa žena každý deň maľuje ako fasáda na dome, neznamená to, že je upravená. Prezrádza iba, že nedokáže byť prirodzená a neprijala ani sama seba. Nikdy som sa nesnažila hrať na niečo, čo nie som – a už vonkoncom by som to nerobila pred chlapom, na ktorom by mi záležalo. Načo by mi bol niekto, pred kým by som nemohla byť sama sebou? V podstate kravu Karolu ľutujem. Hnusí sa mi jej nečestnosť, no od začiatku, ako som videla tie jej fotky, tak s ňou i súcitím – nikto jej predsa ten dlhý krivý nos neodmontuje, keď sa dá fotiť zboku – tak načo to predstieranie, čo by doma potom chodila s vrecom na hlave?“ pokrútila hlavou, a dodala: „Nuž, to je jej problém, nech každý žije svoj život ako vie, pokiaľ nerobí nečestné veci, ubližujúce iným.

„Aj ja sa niekedy presne nad tým zamýšľam, keď vidím tie preštylizované a vyumelkované fotky niektorých ľudí, alebo tie zmaľované tváre“ zasmial som sa uvoľnene. „Tak veľa energie musia dať do tej pretvárky…“

„Nešla by som do vzťahu s nikým, kto by po mne akúkoľvek pretvárku chcel, kto by ma neprijal takú, aká som“ prisvedčila „pre mňa je vzťah o niečom hlbokom, trvalom a zmysluplnom. A aj o ľuďoch, ktorí sú hlbokí, trvalí a zmysluplní.“

Hlbokí, trvalí a zmysluplní ľudia – moc sa mi páčila tá myšlienka. Áno, presne, výstižne povedané.

Držala hrnček s čajom v rukách, obomi dlaňami, ako by s ním viedla tichý vnútorný monológ – bolo to zvláštne dojímavé. Keď si všimla, že sa na ňu dívam, pousmiala sa „milujem horúci čaj, úplne horúci. Užívam si to jeho teplo, preto hrnček obvykle držím v dlaniach…“

Medovo-bazová chuť čaju mi prenikala do všetkých buniek. Je skvelý – aj s medom, aj s malinovým sirupom, naozaj úžasný. Vzal som do dlaní svoj hrnček, vyžaroval nádherné teplo. Chvíľu sme ticho pili čaj.

Potom pokračovala:  „Podľa mňa je človek krásny v každom veku, keď je prirodzený. Pozrite sa na fotografie starých ľudí, mnohé z nich sú prekrásne. Prežiarené takou silnou energiou, že pri pohľade na ne sa aj vy začnete usmievať. Dívate sa na ne a viete, že ten človek je úžasný. Že žije zmysluplne. Taký zázrak robí čisté svedomie, pretože ak nás životom sprevádza nerozlučne, tak sa každému môžeme pozrieť priamo do očí. Môžeme sa smiať uvoľnene, naozaj od srdca, a nie strojene, s pretvárkou. A nebojíme sa ukázať ostatným, akí naozaj sme, lebo nemusíme zaťahovať záves pred kopou špiny, ktorú svojimi krokmi nanosíme do vlastného života.“

Bolo zvláštne, ako hovorila veci, ktoré presne zapadali do priehradok v mojej mysli. Boli to moje myšlienky, slovo za slovom som sa s jej slovami stotožňoval. „Uvažujem o tých veciach i ja. Len ste našli tie moje správne slová, sám som ich nevedel tak presne poskladať…“ povedal som úprimne.

Elena   23.3.2019