otvorene

Pár slov o pedofiloch – lebo je čo k tomu dodať. Sľúbené pokračovanie témy predchádzajúceho blogu.

Odborný náter…

Aby podaktorí vedeli, o čom hovoríme – pár slov odborne…

Pedofília je porucha (pôvodne používaný názov sexuálna deviácia už nie je odborne používaný) – a ako taká má byť liečená, nie obhajovaná ako variácia normy. Doplňme ešte pre úplnosť, že americká klasifikácia chorôb DSM 10 zaraďuje poruchy sexuálnej orientácie medzi parafílie, pričom odlišuje – a to pokladám za hodne dôležité – parafíliu ako sklon, zameranie a parafilnú poruchu, ktorá je realizovaním tohto sklonu. Preložené do ľudovej reči, ak pedofil doma fantazíruje, nie je chorý a ani diagnostikovaný. Ak začne svoje fantázie realizovať, potom prichádza diagnóza a aj trestné dôsledky. Keď vás už motám tými odbornými odlišnosťami, tak ešte jedna špecifikácia – odborníci odlišujú aj pedofíliu v zmysle dlhodobého zamerania a dlhodobejšieho vzťahu ku obeti, pri jednorazovom znásilnení dieťaťa bez dlhodobého kontaktu s ním hovoria o pedosexualite (v prípadoch pedosexuality nemusí páchateľ byť ani pravým pedofilom, jednoducho je dieťa obeťou, ktorá bola dostupná a menej sa dokázala brániť).

Viete, predstavu ako homosexuálny učiteľ čaká, kým objekt jeho záujmu dospeje, pokladám za úplne scestnú a odborne nezmyselnú, nehovorí o pravej pedofílii. Lebo pedofila priťahujú nezrelé sexuálne objekty, nemení svoju sexuálnu orientáciu s rastúcim vekom obete. Rovnako nemenia ani orientáciu – homosexuálne či heterosexuálne zameraní sú stále na deti ako sexuálne objekty. Svoju sexuálnu orientáciu pedofil nedokáže ovládať vôľovo v zmysle zmeny objektu zamerania.

Je pravdou, že odborníci hovoria o pravých pedofiloch (tí si často vystačia s predstavami a nedopustia sa trestného činu voči deťom, ich horšou verziou sú pedofilní sadisti s desivými trestnými činmi) a nepravých pedofiloch (tí páchajú trestné činy na deťoch a v pozadí môžu byť úplne iné psychiatrické poruchy ako pedofília).

A pohľad mamy…

Svoju sexuálnu orientáciu pedofil nedokáže ovládať vôľovo v zmysle zmeny objektu zamerania – to chápem, nemôžu za svoju poruchu. Ale to nemení nič na tom, že je to porucha a mali by sa liečiť a nie zvyšovať toleranciu verejnosti voči ich sexuálnej orientácii. Aby sme naozaj nemali o chvíľu podnik, hrdo hlásajúci názvom „U pedofilov“.

Iste, nie každý pedofil je sadistom a spácha trestný čin, lenže mne je nevoľno i pri predstave, že by sa môjho dieťaťa vôbec dotýkal nejaký pedofil – učiteľ, ktorý „vystačí len s dotykmi“. Je podľa mňa iné, ak obťažuje nejaký poruchovo sexuálne orientovaný chlap dospelú ženu niekde v autobuse – pri troche šťastia natrafí na ráznu osobu, ktorá mu zo dve vypáli, takže dotyčný zmení aj pôvodnú sexuálnu orientáciu.

Dieťa je bezbrannou obeťou, sexualizovaným správaním dospelého voči sebe môže byť zneistené, alebo obviňuje samé seba, že nie je v poriadku ono samo, ak sa mu také niečo deje. Môže mať v dospelosti celý rad psychických problémov v dôsledku toho – od porúch príjmu potravy, cez prehnane sexualizované správanie, až po sebadeštruktívne správanie.

Mne nepripadá v poriadku tváriť sa chápavo a tolerantne voči rôznych sexuálnym úchylkám v zmysle „znormálňovania“ ich orientácie – pedofília je porucha, a mali by to akceptovať aj pedofili sami.

Súcitím s nimi, že ju majú, ale tým sa jej „poruchovosť“ nezmenšuje. Je a zostane diagnózou, vyžadujúcou liečbu, nie „napĺňanie práv“ a väčšiu toleranciu“.

Záverom…

Ľudské práva boli úžasným výdobytkom, ktorý mohol zlepšiť svet. Neviem, kde sa stala tá chyba, ktorá viedla ku zamiešaniu kariet a spochybnila hranicu dobra a zla. Lebo tým sa podľa mňa ľudské práva stali fraškou, v ktorej majú navrch páchatelia nad obeťami, ľudia s úchylkami nad normou, a celkovo sa tým ľudské práva devalvujú.

Pýtam sa otvorene – to bol úmysel toho, kto pletie dokopy ľudské práva a princíp nediskriminácie v rámci nich, s bezbrehým tolerovaním úchyliek a porúch rôzneho druh – zdevalvovať ľudské práva?

Elena     10.7.2019