otvorene

Ľudské dejiny sú plné zrady a utrpenia, no aj nádejí a snov. Práve tie viedli ľudstvo i ľudí dopredu a svoju silu vkladali do ich príbehov, aby im ukázali cestu.

Nádej je ako slnko, jej svetlo nám dáva život. A sny sú ako oblaky na oblohe, putujú stále kamsi za horizont. No ale niekedy sa obloha zatiahne temnotou búrky – slnka niet, a mraky nehybne visia nad krajinou.

A možno búrka prečistí vzduch, a svet sa po daždi trbliece v nespočetných kvapkách dúhy.

Čo robíme, keď máme nádej a sny??

Veríme. Dôverujeme. Snívame. Kráčame dopredu.

Ale čo z toho je prvotné? – položila som si otázku. Ak máme nádej, tak veríme, dôverujeme, snívame, kráčame? Alebo veríme, dôverujeme, snívame, kráčame  – a tým sa rodí naša nádej?

1. j. držíme v rukách nádej ako taký plameň a tie všetky veci prichádzajú za nami za ňou, alebo práve naopak, musíme kráčať dopredu a snažiť sa snívať, veriť a dôverovať, aby sa v nás rodila nádej?

A ako je to so snami? Nemyslím teraz na každodenné malé krôčiky či plány, ale na životné sny.

Čítala som pred chvíľou krásnu myšlienku, že k zmyslu života nás vedie posvätný sen. Vystreľuje nás k osudu, ktorý stojí vyššie ako snaha nezomrieť, cítiť sa šťastne, či vyhnúť sa nepohodliu. Ako spoznáme posvätný sen? Bude omnoho väčší ako my sami a bude ho nemožné                                                                                                                                                                                                                                                                                                                        ho dosiahnuť.

Kniha, ktorú práve čítam, hovorí aj o tom, ako si snením môžeme vytvoriť nový osud. točí sa témou presne okolo nádeje a snenia. Takýto sen je plný skúšok, brodíme sa riekami s perejami, blúdime lesom a šplháme sa strmými zrázmi – kým sa tam dopracujeme. Myslím, že sa to zhoduje s mojou predstavou o ceste zbelenia.

Teoreticky to prijímam, horšie je to s praxou – necítim  nádej.

V tejto chvíli uvažujem o nádeji, pretože je to taká malá domáca úloha, ktorú som si dnes dala. No, aby som si neprivlastňovala cudzie zásluhy – vlastne mi ju priniesol Zámer sveta – kam som siahla, nahodil slová o nádeji, aby mi niečo z toho vbil do hlavy. Donútil ma priznať si, že moja nádej vo vzťahu ku budúcnosti i ku ľuďom je na bode mínus jedna. Má to výhodu, že ma nič nezväzuje – lebo ak nič neplánujeme a nikoho názory nepočúvame, šetríme čas a energiu. Na druhej strane nás nič nezakotvuje, ak nemáme nádej – zrejme preto sa ma Zámer sveta snaží k nejakej nádeji dokopať. Z pondelňajšieho stretnutia mám aj nahrávku v mobile, sú to naozaj dobré veci, ktoré sa týkajú mojej budúcnosti, konkrétne pomenované aj časovo ohraničené. A predsa ma dnes zrána zasa zaplavil smútok a hnev, nadávala som na parazitnú pijavicu a priala som jej kadečo  – spokornela som však už natoľko, že som si to priznala po krátkej dobe. Uvažovala som potom, že zlí a nečestní ľudia prichádzajú do nášho života ako vyslanci zla, snažia sa narušiť naše „belenie“. Vrátila som sa k tomu večer, pravdivosť tej myšlienky overíme rýchlo – konštelačne to vidíme. Energetické poliatie posvätenou vodou v priebehu troch dní vracia zlo k jeho pôvodcovi i v realite, cíti to cez zdravotné problémy.

Záverom…

Nádej a sny – ak ich máme, sú pre nás dôležitejšie ako zlatá bankomatová karta, VIP klub, či akékoľvek materiálne kotvy. Vnášajú pocit úžasnosti do nášho života.

Dáme náhodný citát  – „…A len strach im vzal ich pravú vieru vidieť slnko také, ako naozaj je.“

Ach, hej, niečo na tom bude…

Elena  1.8.2019

K diskusii – hm, vieš, medzi slniečkom a slniečkármi je malý rozdiel – asi taký ako medzi kosou a kozou. Alebo žeby medzi šopou a ropou?