otvorene

Za pootvoreným oknom spálne sa preháňa vietor. Chladným dychom občas zavanie dnu, aby pripomenul, že predpovedači počasia nežartovali s tou prichádzajúcou zmenou. Jeho sloboda a voľnosť je pre mňa inšpiráciou k dnešnej úvahe.

Byť slobodný…

Znamená nebyť zviazaný falošnými presvedčeniami. Čítam teraz moc múdru knihu, ktorá hovorí o tom, ako nemáme byť zviazaní falošnou duchovnosťou – duchovným unikaním. Súznie so mnou tá kniha, presne v tých veciach, v ktorých som si pripadala  „mimo prúdu“. Hovorí, že rada „neber si to osobne“ nie je vždy to pravé – že práve tým, ako si berieme veci osobne, sa nás hlboko dotýkajú a transformujú nás. Sloboda je možná vďaka hraniciam. Pravá sloboda neznamená byť bez obmedzení, zdravé hranice  posilňujú náš vývin a slúžia nášmu najvyššiemu dobru.

Emócia, ktorá hranice najviac upevňuje, je hnev. To môžem potvrdiť, vo chvíľach, keď si uvedomujem svoj hnev, vnímam aj hranice. A hnev mi aj pomáha stanoviť si osobné hranice jasnejšie – nedovoliť ich prekračovať iným, ani sebe. Kniha píše, že tradičné buddhistické učenia hnev pokladajú za niečo zlé a snažia sa ho transformovať na súcit. Odpojiť sa úplne od svojho hnevu znamená vzdialiť sa od reálnej životnosti.

Nepáči sa mi predstava takého „duchovného nereagovania“. Ja sa do pocitov ponáram naplno. Lebo predstava, ako duchovne stále rastieme, sa naruší ťažkou situáciou v živote, v ktorej nás to ťahá dole. Ak sa neponoríme do toho pocitu naplno a snažíme sa cezeň prejsť „duchovne správne“, tak nevidíme a neprijímame časť seba, svoj tieňa  temnotu. Presne takto to cítim i ja, hnev ma občas zaplavuje – a uvedomujem si, aké situácie a pocity vo mne taký hlboký hnev spúšťajú.

Niet oblasti nášho života, v ktorej by hranica nebola dôležitá. Ak sú naše hranice príliš slabé, preniká do nášho života kadečo, čo tam nechceme a ubližuje nám to, neviem sa primerane chrániť. Ak sú naše hranice príliš silné, staviame múry a uzatvárame sa aj pred tým, čo by do nášho života patriť mohlo a malo. Preto podľa mňa ak uvažujeme o hraniciach a slobode, uvažujeme vždy o daroch a nástrahách s ňou spojených. Pravdaže, je to téma zamestnávajúca moje myšlienky teraz.

Vietor je môj dávny kamarát…

Mám rada pocit slobody s ním spojený. Priznávam to v tomto blogu opakovane. A postaviť sa tieňu v tom ukrytom znamená dať si odpoveď na otázku, v čom pociťujem neslobodu.

Hm, hm. Vynechajme teraz spoločenský aspekt – a zostaňme len v individuálne. Nepáči sa mi povrchný, konzumný spôsob života tejto spoločnosti – a cítim sa zviazaná fungovaním v ňom. Zámer sveta to posunie budúci mesiac, no moja netrpezlivosť ma núti cítiť sa zviazaná časom. A hlavne, priznám – cítim sa zviazaná strachom pred tou zmenou, lebo intuitívne vnímam, že je spojená s „mojim veľkým učením“ – Zámer sveta ma dotlačí pri tom vykročení vzdať sa nejakého veľkého predsudku, fakt neviem akého – mám ich kopu. Necítim sa s tým teraz v pohode, lebo viem, že to budem musieť zvládnuť. Je ťažké byť intuitívec – cítiť zmenu a. nevedieť presne, čo bude obsahovať. Snažím sa stanoviť si hranice „čo určite nie“ – lenže viem, že Zámer sveta je veľký srandista, a práve v takých situáciách nás presvedčí „akože nie? áno“.

V tejto chvíli sa cítim zviazaná aj povinnosťami – mala som už dovolenkovať od pondelka, no poputujem k výsluchom obetí, v utorok na poradu do BB, v stredu musím uzavrieť a odoslať štatistiky pracoviska, vo štvrtok na školenie do RS, a keď konečne budem môcť vyraziť v piatok do lesa k jednej dedine na východe Slovenska (kam mi duša piští vyraziť už hodne dlho, tak si splním jeden pochabý životný sen), blíži sa chladný front. Nemám rada prevláčanie svetrov a vetroviek, no v tričku asi nepoputujem. Predpovedačom počasia tento raz verím s tým ochladením, dokonca som kvôli tomu dnes časť kvetináčov z balkóna zazimovala a stiahla na schody v bytovke, pretože údajne i zasnežiť by mohlo. Teším sa i tak na tú cestu, je to taký šialený nápad, že pri ňom cítim dych vetra vo vlasoch.

Záverom…

Sloboda je silné a lákavé slovo. A keď ho prepájam s vetrom, pripomína sa mi v tejto chvíli obraz oblakov hnaných oblohou neviditeľným vetrom.

Plávajú zdanlivo slobodne. Aj my sme tak vedení neviditeľnými silami, a ak ich popierame či nevidíme – sami seba klameme…

Elena    7.9.2019