otvorene

Nedeľa ako vytiahnutá z rozprávky so šťastným koncom – zaliata slnkom, s bezoblačnou modro-modrou oblohou.

Človeku sa ani veriť nechce, že by mali prísť o dva dni mrazy. Ale tak to chodí v živote, že zmeny prichádzajú prudko a zlomovo. Ešte keby ich tak oznamovali v predpovedi počasia po televíznych správach – stane sa vám to a to a to zajtra či pozajtra – hm, neviem, možno by som to radšej ani nesledovala. Určite by som ich nesledovala. Vy hej?

A tak o dnešnej nedeli, a o tých životných zmenách. A aj taký malý vabank – o niečom, čo náhodne otvorím v náhodne vytiahnutej knihe – tak uvidíme…

Nedeľnenie…

Stiahla som dnu kvety zvonku – už čakajú na tú avízovanú zmenu počasia v bezpečí na schodisku v bytovke. Ešte zopár kvetináčov z balkóna prenesiem, tiež už presadených a pripravených na zazimovanie. Príprava zaberie nejaký čas, kvety treba oživiť – a tak vyšklbeme suché listy, obstriháme prestarnuté korene a zasadíme do čerstvej zeme. Trvá to trochu, kým kvet začne znovu rásť po tej zmene, ale rastie radostne. Upratovala som skrinku na chodbe a uvažovala som, ako Zámer sveta zmenil môj život – naskočila mi presne táto paralela s presadením kvetov. Niekedy nás skrátka osud „presadí“.

Náhodnenie…

No, tak náhodné knihy budú dve – po jednej som sa natiahla do mojej zásoby „ešte neprečítaných“,   a druhá pri mojom návrate do spálne spadla z poličky v knižnici (je práve 17,17 – odbehla som medzičasom niečo pomôcť napísať jednej známej – keď môžem, pomáham iným). Tak dobre, budú dve knihy – hm, akurát že neviem, o ktorej sa mi bude ťažšie písať. Veď uvidíte sami, aké sú témy.

Tá prvá kniha – otvorená – mi dala vetu „preto, aby človek mohol naplno žiť, je dôležité, aby akceptoval smrť a zmieril sa s ňou“. Takže zrejme sa mám vrátiť k Orovnici (písala som o nej po mojom návrate – v blogu Áno 8. – Poviem vám príbeh) a ku môjmu šamanskému rituálu zomierania. Je to veľmi intenzívny, 24-hodinový proces, určite vám ho nechcem prezrádzať celý. Poviem toľko, že šaman ma sprevádzal nepretržite jeho dennou časťou, hoci ja som mala oči zaviazané, tak mi bolo jedno – či je deň – nočnú časť som strávila ako vždy, vonku s koníkmi. Stretnutie s vlastnou smrťou som zažila kdesi v úvode procesu –  šamani veria, že nemáme jednu spoločnú Smrť, ktorá lieta bezhlavo celým svetom ustavične – ale že máme každý svoju vlastnú smrť a tá nás sprevádza životom. Je to silný okamih stretnúť ju. A nie, nebola to tetka s kosou, zabalená v plachte. Mne sa ukázala v troch podobách – najviac ma ohromilo, že ona bola tou vranou, ktorá ma kedysi sprevádzala v Bratislave. Písala som o tom sprevádzaní vranou aj v blogu vtedy, bolo to už dávnejšie – dala som si nakoniec námahu to pohľadať –

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/03/23/zivot-ako-rozpravka-2-cas-teroristov/

Dobre som urobila, zvláštny odkaz dielik skladačky mi to z toho blogu v tejto chvíli dalo. Nikdy som dovtedy nechápala, prečo ma sprevádzajú havrany aj vrana. Už to viem.

Veľmi zvláštne bolo pre mňa v súvislosti s tým rituálom zomierania i poznanie, že nás naša osobná smrť vôbec neťahá neustále k smrti, ale kým nepríde ten správny čas, tak nás stále vedie k životu. Vlastne mi to ona sama povedala, dala mi aj moje druhé ikaro (šamanskú pieseň). Nepoužívam ju často, v tejto chvíli som ju venovala bytostiam, ktoré dnes odchádzali na druhú stranu. Uvedomujem si, že práve jej prítomnosť nám pomáha žiť hlboko a zmysluplne. A teraz predýchavam, ako to presne vystihuje tá veta, ktorú mi otvorila kniha.

Tá druhá kniha je ťažšie popísateľná. Tak ju otvorme – „myslíš, že sa moje srdce za tých tisíc rokov mohlo tak zmeniť?“ Neviem, čo povedať k tomu jej odkazu, mám problém vám o nej vôbec písať, akoby som ešte celkom nepochopila jej odkaz ani ja sama. Dostala sa ku mne koincidenčne, keď si moje stredné dieťa objednávalo skriptá z antikvariátu a chcelo niečo prihodiť kvôli poštovnému zadarmo. Tak som náhodne prihodila nežne ružovú knihu s romantickým názvom Byl jednou jeden hrad – dobre, objednám túto, to určite budú nejaké české rozprávky, to si rada prečítam.

Intuícia ma viedla čítať ju na mojom obľúbenom mieste v prírode, na vyhliadke. Tak sa stalo. Viem presne, kedy som ju čítala prvý i druhý raz, ale to nie je veselý príbeh, to nebudem písať. A nie, rozprávky to neboli, je to pár príbehov. Vo mne hlboko zarezonoval ten prvý z nich – je o osudovej predurčenosti, o mágii a vzťahu prebiehajúcom vekmi. Nechcem vám ho tu rozoberať. Nemá so mnou nič spoločné. Neviem, prečo sa mi pripomenula tá kniha práve teraz. Tak si ju dnes večer prečítam tretí raz – dva razy som ju čítala na vyhliadke, zakaždým tam vial silný vietor – tentokrát ju prečítam doma v teple postele.

Záverom…

Medzičasom sa aj zotmelo, pretože ustavične pobieham a odbieham od písania. A teraz moje tri dcéry sa ma každá sama chodili ohromene pýtať, či ja naozaj mám celý týždeň dovolenku.  Či celkom vážne nepôjdem do práce (však prvé dva dni dovolenky som tam predsa trávila)? A že kam teda pôjdem zajtra? No to ešte neviem, rozhodnem sa do rána – Žilina alebo Červenica, tento týždeň chcem absolvovať obe cesty, len si ešte určím poradie.

Vrátila som sa na začiatok blogu – aj o životných zmenách som chcela dnes niečo písať – sú presne ako to spomenuté počasie. Niektoré prichádzajú predvídateľne, ako sa počasie mení s ročnými obdobiami, iné nečakane – ako studený front, ako náhle oteplenie, či ako búrka. Nie, nikdy nevieme, čo také náhle zmeny počasia prinesú – zaskočia nás, no potom vnímame ich dary. Búrka prináša vlahu, a po búrke žiari slnko akosi hrejivejšie, však?

Elena   15.9.2019