otvorene

Ako vlny rieky prúdiacej krajinou nesú sa k nám správy o udalostiach vzdialených v priestore. Niektoré vyvolávajú úsmev na tvári, iné nás rozplačú.

Správa na facebooku. Strohá, s fotografiou a dvomi dátumami. Ľudia v našej konštelačnej skupine ju predvčerom sunuli s dýchnutím smútku.

Takže dnešný blog venujem človeku ďalekému, a predsa blízkemu. Človeku, ktorý  mi svojim dielom ukázal cestu silného poznania.

Bert Hellinger…

Mnohým z vás to meno nič nehovorí. A nepostrehli ste ani, že 19.9.2019 zomrel. Naše médiá tomu nevenovali žiadnu pozornosť popri žabomyších hádkach našich politikov. V takých chvíľach nás realita kruto prefackáva, v záplave akých malicherných informácií žijeme. A pritom Hellinger vytvoril úžasné dielo – systém rodinných konštelácií. Nepoznala som ho osobne, no rodinné konštelácie som študovala u jeho priamej žiačky Zdenky Tuškovej.

Mám rada Hellingerove knihy, sú plné hlbokých myšlienok, treba ich čítať po vetách či odsekoch. Zakaždým v nich nachádzam nové podnety a významy.

Otvorme náhodne dve knihy. Jeho knihy – knihu Myšlienky o Bohu a knihu Cirkvi + ich Boh. Čo chce povedať nám všetkým? Otvoríme náhodne nejakú z oblastí a náhodnou vetou v nej aj osobnú koincidenciu – čo chce Hellinger povedať mne.

Dáme tri oblasti.

Pokora…

Najviac vidíme vtedy, keď sme na kolenách. Pokora ostáva dolu. Ide s časom, ako beží. Je odvahou prijať čokoľvek. Je v súlade so stvoriteľskou mocou, ktorá udržuje aj to, čo by podľa nás malo byť inak.

No áno, ak sa chceme dostať s tou mocou do súladu, prijímame bezpodmienečne to, čo sa deje. To je môj problém – stále vo mne piští tichý hlások padlého anjela – buriča, ktorý svet chce vylepšiť bojom proti zlu. Chcela by som byť pokornejšia.

Prezradím aj osobnú koincidenciu: Iným aspektom pokorne odvážneho myslenia a konania je možnosť opraviť chybný krok bez padnutia do priepasti. Hellinger hovorí, že len zvysoka padáme hlboko. Mne k tomu prišla myšlienka, že je rozdiel medzi tým, ak niekto koná nečestne úmyselne, a ak niekto urobí chybu s pôvodne dobrým úmyslom a priznáva si ju, je mu to ľúto. Hm, zvláštna filozofická dilema – azda ma v krátkej dobe prijatiu nejakej takej situácii osud vystaví? Neposudzovala by som to už paušálne „chyba ako chyba“. Kedysi som to vnímala tak, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Dnes viem, že ak niekto koná nečestne úmyselne, treba ho bez zaváhania vymazať zo svojho života rázne a navždy, definitívne. No ak niekto urobí chybu s dobrým a čestným úmyslom, to už teraz nevnímam tak nekompromisne.

Na ceste…

Byť na ceste znamená smerovať k nejakému cieľu. Hellinger kladie otázku

• ako sme na ceste – keď blúdime bez cieľa, či keď si staviame ciele blízke či vzdialené?
• kam smerujeme na ceste – sme na ceste životom k smrti, či k Bohu?

Moja osobná koincidencia z knihy: Už na ceste sme pri cieli. Toto rozumiem, čo mi chce povedať. Cieľom je vydať sa na cestu, putovať. Presne takto to teraz cítim i ja. Že nie je dôležitý iba konečný výsledok, ale práve to, že kráčame. Za pravým životným poslaním, s odvahou prijať predurčenú cestu, s dôverou. Bez predsudkov – to sa mi práve vynorilo, no ale prečo? Dobre, viem – cítim strach z bolesti i sklamania, zrejme to sú moje predsudky. No je tam aj očakávanie, lebo október mesiac prinášajúci pre mňa zmenu – a tak sa rozumovo uisťujem, že dôvera k Zámeru sveta znamená, že nám do života prináša to pravé a správne. No moje srdce vydesene bije a budujem vysoké múry. Potrebujem si opäť vypočuť nahrávku z júlového stretnutia s pani Emöke a otvoriť svoje srdce prichádzajúcemu. Koncom októbra za ňou pôjdeme znovu.

Konečne…

Konečne je dosiahnutím, ukončením niečoho a zároveň aj jeho začiatkom, hovorí Hellinger.

Je to dvojvýznamové slovo. Niečo je za nami naozaj vtedy, keď sa prestaneme dívať na minulosť. Hlboké a definitívne vzdanie sa jej – idealizácie aj trpkosti z toho, čo v nej bolo. Znamená to ukončenie niečoho v našom živote – také buddhistické „vhľadovo“, sme zrazu na druhej strane priepasti.  Pochopila som podstatu toho procesu naplno, keď sme stavali v našej delťáckej skupine konšteláciu o dvojplameňoch – že je to také úplné, definitívne uzavretie niečoho. Viedla som tú konštelačku vtedy ja a cítila som, ako mi k tomu prichádzajú jednotlivé kroky procesu. Dvojplameň – muž musel úplne uzavrieť minulosť, zanechať všetky dovtedajšie vzťahy a rovnako i všetky ostatné ženy – príležitosti, len tak skutočne dokázal vykročiť ku dvojplamennej partnerke.  Presne to vystihuje pojem „konečne“ – niečo končí a niečo nové zároveň začína.

Na druhej strane je konečne začiatok nového – ak skončilo dlhé čakanie na niečo, dlhá príprava.

Moja koincidencia z knihy „Konečne je to za nami“. Mne k tomu prichádza uvedomenie, ako veľa nedôvery je ešte vo mne. Vynorila sa mi otázka „skutočne“? Pre mňa je to silný odkaz, prepojenie s cestou a s predkami a  – uff, nejdem to vysvetľovať.

Záverom…

Múdrych a dobrých ľudí v našich životoch nikdy nie je dosť. Ľudstvo potrebuje ľudí, ktorí v ňom zanechajú silnú a jasnú stopu.

Venované s úctou a vďakou Bertovi Hellingerovi, ktorého stopa ani po jeho smrti nezanikne…

Elena  22. 9.2019