otvorene

Zasa raz sa rozbehla veľká protipotratová téma – zakaždým predvolebne sa k nám vracia.

A prebehol pochod za život.

Silnie diskusia – zabíjať nenarodené deti, alebo nezabíjať?

Nerozlúsknem dilemu – dávam môj názor – a že sa nebude páčiť mnohým, som si istá. No a čo?

Tak o tom v tejto chvíli…

Potraty?

Poviem vám na úvod príbeh. Kedysi som ho už v blogu aj spomenula.

Možno poznáte ten filozofický príbeh o dvoch mníchoch, meditujúcich v kláštornej záhrade. Jeden z nich fajčil.

„Prečo fajčíš, však mne to majster zakázal“ hovorí mu druhý mních.

„Ako si sa ho to opýtal?“ hovorí fajčiaci mních.

„No že či môžem fajčiť pri meditovaní. Povedal, že nie.“

„Ja som sa spýtal, či môžem meditovať pri fajčení. Súhlasil.“

Slová majú zvláštnu moc – spôsob, akým niečo povieme, veľa ovplyvní.

V prvom rade by som preto zmenila samotné pomenovanie skutočnosti, že niekto zabije nenarodené dieťa. Alebo plod, ak je to pre jeho svedomie cukrovejšie…

Lebo potratiť znamená podľa prirodzene prísť o dieťa.  Namieste by preto bolo hovoriť o umelom prerušení tehotenstva.

Úplne inak znie „idem na potrat“ a „idem umelo prerušiť tehotenstvo“. A ešte inak znie – „idem zabiť dieťa, ktoré čakám“.

Som za potraty?

Takže môj názor?

Na úvod poviem, že hovorím o našich, európskych podmienkach – lebo som za zásadné a cielené znižovanie populácie v afrických a ázijských krajinách, kde prudko a nekontrolovane rastie. Tam sú podľa mňa nutné bezodkladné opatrenia na obmedzenie reprodukcie.

A musím vám o sebe niečo prezradiť  – ešte kým prezradím svoj názor na potraty – ak niečo robím, robím to poriadne. Najlepšie ako viem. A mám celostné vnímanie – dokážem vnímať detaily, no aj celok, uvažujem prognosticky. Ak ste očakávali priznanie v štýle, že som niekedy bola na potrate – tak nie, nebola som. Nešla by som naň, ani keby som čakala dieťa s postihnutím. Ale šla by som naň po znásilnení.

Nie som za potraty ako spôsob riešenia nezodpovednosti v sexe, „zabudnutej antikoncepcie“. Rozhodne by som ale nenútila žiadnu ženu, aby vynosila dieťa, ktoré nechce vynosiť. Na druhej strane mám efektívne riešenie problému – okrem situácie ťažkého postihnutia dieťaťa, ohrozenia života ženy tehotenstvom, či znásilnenia – by som po potrate ženu sterilizovala. Tie nezodpovedné sa nebudú musieť trápiť, či nezabudnú ešte niekedy antikoncepciu. Chudobné, ktoré si ďalšie dieťa nemôžu dovoliť, tiež nie.

Za život…

Som na život.

A moje celostno-prognostické vnímanie mi hovorí, že právo na život nemajú len deti nenarodené. Majú ho aj tie, ktoré už žijú. Majú právo vyrastať dôstojne, nie s rodičmi ožranmi a násilníkmi, či s matkou psychotičkou, ktorá dieťa zabije – ako teraz v Česku (https://www1.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/matka-vrahyna-zabila-svojho-chlapceka-9-celu-krvavu-ju-odviedli). Rovnako majú právo na život i deti s postihnutím – a lekári nemajú právo brutálne ich v nemocniciach zabíjať hladom a smädom „eutanazovaním“. Právo na život majú i dôchodcovia, tiež by mali mať dôstojnú životnú úroveň.

Lebo ak človek má právo sa narodiť, potom má i právo dôstojne žiť.

A rovnako majú právo na život i zvieratá. Mačky bezohľadne prejdené na cestách v dedinách, ktorými sa rútia autá nepovolenou rýchlosťou. Mám vás ráno fotiť, primitívi, ktorí sa rútite dedinami šesťdesiatkou, sedemdesiatkou, či nebodaj vyššou rýchlosťou? Veru, primitívi, lebo múdry a zodpovedný človek dokáže akceptovať pravidlá bezpečnosti a je ohľaduplný. 

Právo na život majú i medvede, ktoré ktosi dostrieľa v lese. I ryby, ktoré žijú v potoku, do ktorého si podaktorí „úsporne“ chodia umývať autá. A dokonca i príroda na miestach, kam „v rámci úspory“ chodia podaktorí robiť skládky svojho bordelu…

Kladiem si otázku – koľkí z vás, ktorí sa takto správate, stojíte v radoch bojovníkov za život?

Záverom…

Na to, aby sme mohli bojovať za život, je nutné, aby sme mali úctu k životu v celom jeho rozsahu a kvalitách. A aby sme ju aj prejavovali. Myslite na to, prosím, kým sa pôjdete postaviť ako bojovník za život kamkoľvek…

Elena   24.9.2019