otvorene

Začnem príbehom z mesta Poprad asi dva mesiace dozadu.

Krásny slnečný deň, vraní park pri popradskej železničnej stanici, ktorý mám hlboko v srdci – zašla som na chvíľu do jeho objatia. Milo pôsobiaca mladá mama a jej cca triapolročný blonďatý chlapček upútali moju pozornosť. Chlapček plašil holuby a jeho mama sa na to dívala. Behal a dupal, zdvihol kamienok a hodil po nich. Netrafil, ale veď o to nešlo. Prihovorila som sa najskôr mame, za počasie a deti, následne i jemu, v pohode sme komunikovali ako rýchlo behá, ako sa volá. Potom som sa chlapčeka spýtala – ty nemáš rád tie vtáčiky? Malý sa zarazil. Vidím, že ich strašíš a hodil si do nich kameň. Urobili ti niečo?   

Mama bola tiež zarazená a dodala – och, neuvedomila som si to, naozaj by si to nemal robiť. Aj sama to hneď synovi zdôraznila. Bola to skrátka múdra mama – ešte sme sa chvíľu rozprávali. Chlapček okolo nás behal ďalej, ale holuby už plašiť nešiel. V závere som ho pochválila, aký je už veľký a rozumný, ako som si všimla, že vtáčiky už neplašil.

Niekedy sa stretávam s reakciou rodiča „veď je to len dieťa, ešte tomu nerozumie, že robí zle“. Ľudia, vaše dieťa nerozumie – však ho to neučíte, zato vy ste dospelí, tak kedy ho to chcete začať učiť?

V podobnej situácii som bola nedávno v Revúcej. Neďaleko tržnice stál mladý ocko s malým chlapčekom, ktorého však on sám podporoval s hlasným smiechom, aby malý plašil holuby.  Len som mlčky prešla a tento blog som ako článok rozpísala minulý týždeň s cieľom uverejniť ho v miestnom časopise Revúcke listy. No keď moja facebooková i reálna priateľka Lenka zdieľala vyjadrenie jednej pani učiteľky z materskej školy v článku v linku

https://www.babskeveci.sk/ucitelka-v-skolke-zverejnila-ostry-status-a-ludia-krutia-hlavami-bojim-sa-co-za-generaciu-z-deti-vyrastie/?

rozhodla som sa dať moje vyjadrenie radšej rovno tu. Nebudem opakovať veci, ktoré tam pani učiteľka napísala, ako psychológ som sa s ňou v uvedených faktoch zhodla. Doplním to o pár slov, ktoré mali zaznieť v mojom liste.

O tom, ako deti doplácajú na nezvládnutú výchovu zo strany svojich rodičov by som ako mohla písať tisíc a jeden príbeh z reality. Problémové správanie  doma i v škole, ťažkosti v učení, násilie, krádeže, sebaubližovanie, samovraždy. Už viackrát som kládla v mojom blogu otázku „Kedy vieme, že niekto robí pizzu?“

Kedy dokážete rozlíšiť vy sami, že niekto robí pizzu? Kedy – keď prežúva pizzu, či keď zahryzuje do pizze, naloženej na tanieri pred sebou? Keď pizzu vyťahuje upečenú z rúry? Keď ju ešte neupečenú do nej vkladá? Keď doma miesi cesto na pizzu a posýpa ho korením na pizzu? Keď doma vykladá korenie na pizzu a cesto v prášku na pizzu? Keď v obchode siaha po korení na pizzu, či keď si doma číta recept, ako sa robí pizza? Kedy ste schopní rozlíšiť vy sami, že niekto sa chystá robiť pizzu?

A kedy sme schopní pochopiť, že naše dieťa má problém? Keď dostane dvojku zo správania, že koná neprimerane agresívne? Keď sa sťažujú rodičia iných detí na rodičovskom združení a spisujú petíciu za odchod nášho dieťaťa? Keď berieme dieťa zo školy do inej školy, lebo „tu si naňho asi zasadli, stále ho napomínajú“? Keď nám psychológ odporúča chodiť s dieťaťom na terapie a ísť na ďalšie odborné vyšetrenia? Keď nás prvý raz opatrne učiteľka upozorní, že s tým jeho správaním treba možno niečo urobiť?

Alebo už vtedy, keď vidíme ako naše dieťa nemá zatiaľ jasnú hranicu, že sa vtáčiky nestrašia – lebo my sami sme mu ju nevytvorili?

Volá sa to výchova, milí rodičia, a práve to je úloha rodičov – lebo majú zaistiť nielen kŕmenie a pekné oblečenie dieťaťa, nielen kopu hračiek pod vianočný stromček, ale – a v neposlednom rade – aj výchovu. Prineskoro niektorí učíme deti rozlišovať hranicu tolerovateľného. Neučíme ich, že sa nemožno správať bez zábran a uvažovania o dôsledkoch. Neučíme ich citlivosti voči hraniciam živých bytostí.

Chápeme to vôbec my sami, dospelí? Ja si túto otázku kladiem opakovane, keď vidím tragické následky na zvieratách po ožraleckom a bezohľadnom „vítaní nového roka“ podaktorých z nás.

Takže, milí rodičia, ak chcete urobiť niečo pre svoje dieťa naozaj, nastavte mu výchovné hranice.

Elena   9.11.2019

P.S.: K diskusii – áno, myslím si to isté, preto pani učiteľke ani vyjadrenie nekomentujem. Podľa mňa je v poriadku, ak sa deti v procese socializácie naučia podeliť s hračkami, ak v obchode bezprostredne nezačnú jesť čo vidia – ale učia sa svoju potrebu pár minút odkladať, je to pre dieťa cenná skúsenosť do života. Rovnako je pravdou i ten zvyšok vyjadrenia pani učiteľky – pri vyjadrení sa mamy, že jej dieťa to s mobilom vie, lebo ho má v rukách už od pol roka svojho života som naozaj smutná. V škôlkach sa deti učia „po anglicky“ (lebo to rodičia chcú), čo na tom, že i po slovensky ledva niektoré deti nezrozumiteľne hovoria (je veľa ťažkých dyslálií), a že je lepšie sa začať učiť po anglicky so správnou výslovnosťou v desiatich rokoch, ako v tom veku u dieťaťa precvičovať zle zafixovanú výslovnosť zo škôlky. A  – ako by som to povedala slušne – ja vidím rozdiel medzi hyperaktivitou a nevychovanosťou, podaktorí rodičia nie.

Dovolím si povedať, že väčšina problémov u našich detí súvisí práve so zanedbaním výchovy. A že sa deti učia individualizmu a konzumnému štýlu života, prehnanému JA, miesto pokory, vďačnosti a úcty.