otvorene

Život je príbeh, a je plný príbehov. V každom dni sa vynárajú nové a nové, ďalšie. Dnešok je výnimočný tým, že bilancujeme tie doterajšie a snívame o nových možnostiach intenzívnejšie ako inokedy.

Nuž, tak teraz silvestrovsky.

Oslavovači…

Vonku od neďalekého rekreačného areálu silvestrovskí šialenci pália petardy a delobuchy už viac ako dve hodiny. Je to znak toho, že poniektorí sú už v tomto čase ožratí namol. Neberú ohľad na prírodu, zvieratá, nikoho – oni sú stredom sveta. Skutočne by bolo lepšie, keby si títo hluční oslavovači ušetrili cestu do hôr a robili by rámus niekde pred krčmou štvrtej cenovej skupiny. Neviem, či to jačanie a rámus im má zaistiť, že si ich nový rok všimne, alebo sa nedokážu baviť kultivovane, ohľaduplne, alebo (no dobre, tú tretiu možnosť radšej neuvediem, budem staroročne láskavá). Zostaňme pri konštatovaní, že platí akým spôsobom oslavuješ, to o tebe vypovedá veľa – lebo tešiť sa oslavne možno aj s triezvou hlavou, aj bez rámusu, aj ohľaduplne.

Nie každému vyhovuje rámus a bezohľadný hluk mnohým ubližuje. V predsilvestrovských blogoch minulých rokov som písala o dopadoch týchto podivných ožraleckých „osláv“ na zvieratá i na ľudí, nejdem sa opakovať. Je ale pravdou, že kto je bezohľadný, prejavuje to nielen silvestrovsky. Zlo sa za ním ťahá ako smrad za tchorom po celý rok. Spomeniem konkkrétny príklad – včera som bola v práci  v rámci dovolenky, naša túlavá mačička tam dokrívala so zlomenou labkou. Niekto má v Revúcej klepec v okolí nastavený, a Micka na to doplatila. No čo už na takého primitíva povedať? Rozbehla som kruh pomoci, aby sme mačičke zaistili cez sviatky bezpečie. Pani, ktorá zohnala záchodík pre Micku, hovorila o tom, ako po prvý raz videla dokument, čo robí silvestrovský hluk s postihnutými deťmi. Ako sa boja a plačú, že pri tom filme ona sama plakala. Myslím, že taký dokument by mali povinne púšťať deťom v škole s tým, že ak ich ocko a maminka oslavujú hlučne, tak toto robia iným deťom.

Silvestrovsko-novoročné priania…

Záplava silvestrovsko-novoročných prianí, poskakujúcich postavičiek a blikajúcich svetielok s nápismi ma zavalila, keď som otvorila facebook. A nejako ma to neteší. Tvrdohlavo odpisujem na ne osobným prianím, lebo niet nič ľahšie ako poslať davom jediným kliknutím akýsi obrázok. Mnohí mi potom odpisujú aj osobne, vlastne zatiaľ všetci.

Som náročná a nemoderná? Napísať niekomu osobné prianie si vyžaduje námahu a čas, ktorý tomu dáme. Je podľa mňa prejavom úcty voči človeku. A ja viem dnes jedno – chcem mať vo svojom živote iba ľudí, ktorí sa ku mne správajú s úctou. Úcta je aj hlbokým základom lásky, láska bez úcty podľa mňa nie je ozajstnou láskou. Práve preto je pravá láska bezpodmienečná. lebo partner má k nám úctu  a prijíma nás takých, akí sme. Pravdivo, celým srdcom.

A pravdiví by sme mali byť aj pri tom bilancovaní odchádzajúceho roka. Mali by sme si zodpovedať na otázku, či sme boli „len berúci“, alebo aj „dávajúci“. Či sme žili čestne, v súlade so svojim svedomím. Čo sme sa za ten rok na svojej ceste naučili. Akú stopu sme zanechali.

A čo priať k tomu prichádzajúcemu roku?

Prezradím úprimne, že sa mi nepáčia všetky tie priania šťastného a úspešného roka. Lebo aký rok je úspešný – taký ako ho  oceňujú iní, ten výkonovo zameraný, v ktorom získavame pozície a dobíjame méty, hoci padáme únavou a nevidíme sami seba, nežijeme svoj život? Alebo ten rok, v ktorom sa spomalíme a cítime sa šťastne sediaci na lúke a pozorujúci oblaky? Už som v mojom blogu kedysi opakovane spomenula príbeh muža, ktorý sa vzdal pôct a vysokého postavenia na cisárskom dvore a odišiel do hôr, kde písal básne na skaly. Položme si otázku Aký rok – PRED odchodom, život v časoch slávy, moci, postavenia, bohatstva, alebo PO odchode,  osamote píšuci básne na skaly v horách – by pokladala za šťastný a úspešný spoločnosť, a aký on sám?

Aký rok by sme mali teda iným i sebe želať – taký, aký si sami prajú? No to podľa mňa tiež nie. Lebo kto už by si želal ťažké chvíle, utrpenie, prekážky? Lenže nikoho ešte neposunulo k rastu ležanie na gauči a pozeranie televízie, pohodlie, zábava, „pečené holuby do huby“. Práve nepohodlie telesné a duševné nás posúva kamsi k rastu, k lepšiemu pochopeniu seba samého, aj sveta okolo nás.

Ja vám prajem rok zmysluplný. Možno potom nebude celkom ľahký, možno to dokonca občas bude pekná fuška – no v jeho závere sa budete môcť obzrieť s hrdosťou za seba. Zanecháte dobrú stopu vo svete, aj v sebe samom.

Želám vám rozprávkovú cestu budúcim rokom. Neželám vám tým veľa šťastia a spokojnosti, ale veľa odvahy. Lebo iba náš strach a naša malosť, nedostatok odvahy, nás dokážu zastaviť na ceste, ktorá je tou, ktorou máme naozaj ísť. Len ak sme odvážni, dokážeme vykročiť tými pravými cestami (presne tak ako v rozprávke – veď spomínate si, však? Nie zlatou, ani striebornou cestou šiel pravý hrdina, ale tou kamenistou, lebo práve ona nás dovedie ku životnému poslaniu a jeho naplneniu, ku zmysluplnému životu a nám samým.

Tú odvahu už máte ukrytú hlboko v sebe, tak sa len na ňu teraz pozrite a povedzte jej  „áno“.

Elena    31.12.2019