otvorene

Spomínate si na staré ciferníkové telefóny, ktoré mali slúchadlo? Vložili ste prst do dierky na číselníku a vytáčali ste čísla. Bývali dokonca telefónne búdky s takými telefónmi, pamätáte?

Dnes o jednom takom telefóne porozprávam, a o tom, čo by som do neho povedala ja.

Čo a komu by ste povedali do takého starodávneho telefónu, ktorý nie je nikam pripojený a stojí uprostred prírody? 

Práve o takom telefóne, ktorý je v rybárskom mestečku Otsuchi v záhrade pána Sasakiho, hovorí nádherný článok z mája už minulého roka

http://www.nakoncidechu.cz/zdroje/telefon-do-vetru

Otsuchi bolo postihnuté  v roku 2011 zemetrasením s intenzitou 9 na Richterovej stupnici, najsilnejšie zemetrasenie Japonska vôbec a štvrté najhoršie na svete. S následnou vlnou tsunami, voda odniesla so sebou skoro celé mesto, zahynuli celé rodiny. Došlo k poruche generátora atómovej elektrárne a trom výbuchom, čo bolo najhoršou nukleárnou katastrofou od Černobylu.

Japonci sa pripravujú na prípadné ďalšie podobné udalosti – a za ten čas vystavali obrovské betónové zátarasy. Mnohí z nich stratili blízkych a žijú so spomienkami na nich – srdce sa nedá ochrániť betónovým valom pred bolesťou. Pán Sasaki sa rozhodol vybudovať tento telefón – aby jemu i ostatným pomohol ísť ďalej, pretože ako hovorí „život smrťou nekončí – nazvali ho „telefón do vetra“. Nie je zapojený do siete, a čokoľvek do neho poviete, nesie iba vietor.

Sprvu tam chodili len miestni ľudia, ktorým niekto zomrel. Potom začali chodiť ľudia z celého sveta, často najmä takí, ktorých blízky ukončil svoj život sám. Miestni ľudia chodievajú do záhrady pána Sasakiho zväčša skoro ráno alebo večer v tme. Počas dňa ho navštevujú turisti, pri telefóne je i kniha, kam môžu zapísať nejaký odkaz ak chcú. Už štvrtá v poradí, je plná záznamov v rôznych jazykoch i fotiek, ktoré tam ľudia nechávajú ako spomienku na blízkych.

V článku ma zaujalo, že v mestečku existuje hierarchia smútku – povolené prejavy smútku sú odstupňované, ten kto prišiel o synovca nesmie prejavovať väčší smútok ako ten, kto prišiel o manžela napríklad.

Ľudia, ktorí tu žijú, všetko popisujú vo vzťahu ku tejto udalosti – hovoria PRED, alebo PO. Autorka článku pripomína, že to platí pre všetky veľké straty. Je to tak – život PO sa úplne zmení, aj ja mám takú hranicu – keď žil Maroško, a potom. Zvláštne – nehodnotím to takto vo vzťahu ku starým rodičom a krstnej mame, aj keď sa mi vynára na nich množstvo nádherných spomienok, ale len vo vzťahu ku môjmu dieťaťu.

Ľudia, ktorí tam žijú, sa nevedia dohodnúť, či ponechať pre spomienku trosky obecného úradu, alebo zrovnať všetko so zemou a budovať tam niečo nové, aby spomienky vymazali. Nieto žiadne správne riešenie ani múdry návod na také situácie, ja som o tom uvažovala nedávno v blogu Plamene 10. – To, čo je najťažšie na Vianoce. Nikto, ani ten najlepší odborník na svete, nám nemôže povedať, čo je správne urobiť pre nás samých po strate blízkeho, kedy a ako by sme mali smútiť. To vieme, cítime iba my sami, každý za seba. Pán Sasaki hovorí v spomenutom článku, že keď sa naše srdce vyčistí od žiaľu aspoň trochu, vnímame spev vtákov, vidíme líšku, počúvame žblnkot potoka. A tvrdí, že hovoriť s našim mŕtvym blízkym doma pri stole nie je to isté ako zdvihnúť slúchadlo a vytočiť číslo, pretože to vedie človeka automaticky ku hovoreniu do telefónu nahlas. A pri rozprávaní si automaticky predstavujeme, čo by nám povedal človek na druhej strane telefónu.

Čo by som povedala do telefónu?

Ja by som môjmu synovi povedala, že mi chýba, že mi chýba tak ako vzduch. A rada by som počula od neho, že je v bezpečí, že mu je dobre, lebo vo chvíľach, keď ma zaplaví smútok za ním, je v pozadí strach o moje dieťa. My mamy, neprestaneme nikdy bojovať za svoje deti, je to kúsok z nás, čo putuje mimo nás. Nie som človek telefonovací – do mobilu hovorím stručne a iba podstatné veci.

Uprednostňujem priamy kontakt a rozhovor z očí do očí. No tento „telefón do vetra“  je podľa mňa jedinečný nápad. A pán Sasaki je nepochybne úžasný človek, vnímavý, múdry a súcitný. Vďaka tej sile spojenia, niektorí putujú do Otsuchi z ďalekých krajín. Aby nadviazali to neexistujúce spojenie vo svojom srdci. Práve to môže človeku pomôcť ísť ďalej.

Pretože vďaka tomu „telefonátu do vetra“ si uvedomujeme, že kdesi v nás stále žije kúsok človeka, ktorý zomrel. Že je v nás navždy.

Elena              2.1.2020

P.S.: Ach, hej, spievala by som do telefónu môjmu synovi s Florence & The Machine  Wish That You Were Here 

Prajem si, aby si bol tu, Maroško. Moc mi chýbaš.Prajem si, aby si bol tu…