otvorene

Dlhé vlasy svetloplavo tieňované, povievajúce vo vetre a šiltovka. Tmavé oči a veselý úsmev. Biele tričko.

Nádherné plesové šaty a zasnený pohľad.

Tmavé vlasy a dievča rozvážne sa dívajúce, vyžarujúce hlboký pokoj.

Simonka. Simonka. Simonka.

Keď som včera v blogu písala o dnešných Kubkových narodeninách, robila som so zámerne. Lebo som vedela, že dnešok je i výročím Simonkinej smrti.

Jej mama Nataška napísala na fb:

Nebola Ti daná možnosť sa rozlúčiť, túto báseň som krátko po tvojej smrti našla (náhodou ?) v knihe:

Ak zajtrajšok svitne bezo mňa
a ja už neokúsim ten dar,
ak slnko zaleje za rána tvoju slanú tvár,
kiež by si nikdy neplakala tak zúfalo,
ako plačeš dnes, keď smutne premýšľaš nad všetkým,
čo žiaľ, nestihli sme si riecť.
Viem ako mocne ma miluješ,
ver, ja nesmierne ľúbim ťa tiež.
Keď si na mňa s láskou spomenieš,
budeš mi chýbať mami, to vieš.
Ak zajtrajšok svitne bezo mňa, ó spomeň si a nezabudni:
anjel s mojim menom na perách zletel, chytil ma a šepol mi:
„Tam hore, vysoko v nebesiach máš pripravené miesto.
Nastal čas, že musíš opustiť, čo vrúcne ľúbiš -vždy tak je to“.
Keď som sa otočila na odchod, z oka mi skotúľala slza,
v mojej rannej mladosti som dobre vedela,
že smrť, to nie je moja múza.
Bolo toľko vecí, pre ktoré som žila,
toľko takých, čo som neskončila,
zdalo sa mi celkom nemožné, aby som Vás všetkých opustila.

Myslela som na všetky včerajšky, dobré aj zlé minulosť mala.
Na lásku, čo si mi mami dávala, a radosť, čo na duši hriala.
Keby sa dal vrátiť včerajšok, aspoň jedna kratučká chvíľa,
objatím by som ti riekla zbohom maminka moja.
No vtom som s nevôľou pochopila, že táto predstava je márna,
moje miesto časom zaujmú len spomienky
a izba prázdna.
Keď som si vybavila svetské veci,
ktoré mi od zajtra budú chýbať, hneď spomenula som si
na teba maminka moja milá
Prešla som nebeskú bránu, cítim sa ako doma tam,
zrazu sa zo zlatého trónu
pozrel a usmial sa na mňa Boh sám.
Povedal mi:“Toto je večnosť, všetko to, čo som ti prisľúbil.
Tu sa totiž odznova začína život, čo dnes na zemi skončil.
Nesľubujem žiaden zajtrajšok, veď dnešok potrvá naveky.
Nebudeš túžiť po minulom, každý deň bude tu rovnaký.
Bola si taká verná v živote, konala si dôverčivo a úprimne,
hoci boli aj také chvíle, keď si sa zachovala nesprávne.
Tvoje hriechy sú odpustené a je tvojou slobodnou voľbou,
či chytíš sa za moju ruku a budeš žiť svoj život so mnou“.

Ak zajtrajšok svitne bezo mňa, nemysli si, že som vzdialená,
lebo keď si na mňa pomyslíš, budem v tvojom srdci schúlená.

Čo dodať? 

Možno by sme mali naveky ďakovať tomu, kto vynašiel fotografiu. A písmo. Bez nich by možno naše spomienky stratili úplne presné kontúry. Nebledli by i tam tie naše spomienky na blízkych, len by sa menili na obraz trochu snového charakteru. Ja také obrazy milujem, pretože moja fantázia v nich pracuje viac ako realita. Na druhej strane mi ani nič iné neostáva, lebo väčšina fotografií môjho syna sa navždy stratila pokazením dvoch externých harddiskov – ani experti v Ostrave z nich už tie veci nedokázali vydolovať. Malo to tak byť, povedala som si a preniesla som spomienky do snových obrazov.

Možno o to viac ma dostala včera správa

https://www.info.sk/sprava/165632/video-matka-sa-vdaka-virtualnej-realite-stretla-s-mrtvou-dcerou/

Rezonuje neskutočne hlboko vo mne, lebo sa nesie v mojom podvedomí – písala som kedysi v blogu, že jedna z mojich najobľúbenejších kníh je Světy bez hranic od Martenssena. Príbeh hovorí o putovaní medzi svetmi – vďaka modernej technológii sa ľudia po nahradení ich práce robotmi presúvajú voľnočasovo v snoch do iných svetov. Väčšina populácie verí tomu, že ide o sny, ale nevypočitateľní sa vymkýnajú kontrole a chápu, že idú paralelnými svetmi. Práve oni vedú svet dopredu. Hrdina knihy ide rozprávkovým svetom, zachraňuje princeznú a nakoniec pri návrate zo sna dostáva možnosť voľby – chce zostať v modernom a pohodlnom svete vyspelých technológií, alebo sa vráti do dávneho sveta, kde bude žiť už natrvalo? A vráti sa skutočne presne do toho sveta, kde bol predtým? Záver príbehu vám neprezradím, ani nič ďalšie – poviem len, že k téme paralelnosti svetov by som rozhodne ešte mala čo dodať.

Nuž, taká virtuálna realita je silná skúsenosť určite, aj lákadlo. Nešla by som ju ale skúsiť zrejme, napriek silnej túžbe byť so svojim synom, lebo je zjavne zvonku riadená tá ich virtuálna realita a nie je ponechaná na pocity, myšlienky a rozhodnutia človeka, ktorý ňou ide. No hej, patrím k nevypočitateľným, nedala by som sa tam obmedzovať vo voľbe. No možno niektorí rodičia, ktorých deti zomreli, by pokladali pre seba túto simuláciu za niečo obohacujúce. Neviem. Niet správnej odpovede na to, ako sa má človek vyrovnávať so smútkom, bolesťou a stratou.

Strata milovanej osoby bolí o to viac, ak naši blízki mohli žiť. Ak zomreli len preto, že ktosi mal urobiť čosi viac, čo nespravil.

V Simonkinom prípade uviedol UDZS SR ako pochybenie zo strany zdravotníkov toto:

Pri pochybeniach nejde o situácie, kedy lekári zo všetkých síl bojovali o niečí život, no nedokázali ho zachrániť. Aj také situácie život prináša – a aj takí obetaví lekári u nás sú. Prípady, o ktorých hovoríme nahlas a v rámci ktorých zomreli naše deti, boli iné – sú prípadmi zanedbanej zdravotnej starostlivosti. Pochybenia zdravotníkov v rámci nich odborne potvrdil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Napriek tomu, že počet ľudí, ktorí zomreli v dôsledku lekárskych pochybení pribúda, neexistuje na Slovensku jediný prípad, že by sa lekár po svojej chybe pozostalým osobne ospravedlnil a snažil sa dopad svojej chyby na rodičov mŕtveho dieťaťa zmenšiť, práve naopak.

Našim deťom boli porušené ich ústavné práva – právo na potrebnú zdravotnú starostlivosť, aj právo na život. Takisto štát porušil naše ústavné právo na súkromný život, lebo musieť strpieť to, čo znášajú rodičia detí mŕtvych v dôsledku pochybenia zdravotníkov v podobe rokov súdnych sporov a sekundárnej traumatizácie štátnymi orgánmi i páchateľom počas riešenia veci, je porušovaním práv obetí, našich ľudských práv.

Podporila nás aj pani ombudsmanka Patakyová, ktorá na našu situáciu upozornila ľudskoprávny výbor NR SR. Napriek tomu nedošlo zo strany štátu ku zmene v prístupe a bezodkladnému systémovému riešenie problematiky.

25.2.2020 organizujeme protestný pochod. Lebo chceme, aby v slovenskom zdravotníctve zomieralo kvôli pochybeniam lekárov čo najmenej ľudí, a aby tí, ktorým sa niečo podobné stane, mohli sa domôcť spravodlivého doriešenia veci nie až po desaťročiach súdnych sporov.  

Žiadame zmenu v slovenskom zdravotníctve a v prístupe spoločnosti.

Prosím, podporte náš protestný pochod, aby nezomierali ďalšie deti, partneri či rodičia. Lebo zajtra sa niečo podobné môže prihodiť komukoľvek ďalšiemu.

Elena  14.2.2020