otvorene

Možno by sme mohli povedať, že život je čas hľadania odpovedí na pre nás dôležité otázky. A že nie sú pre nás najviac dôležité tie nájdené odpovede, ale práve tie otázky, ktoré si dávame. Ony nás vedú ďalej, dávame si ich znovu a znovu, odpovede na ne sa menia v čase, ako zmúdrievame v poznaní…

O kadečom vám dnes v súvislosti s touto myšlienkou poviem – tým, ktorí chápu o čom hovorím.

No, zasa raz taký jej filozofický blog, povedia si ostatní…

Šťastie je…

Niekedy si v živote kladieme otázku, či sme šťastní. Potom ju doplňujeme, rozširujeme a zároveň zužujeme otázkou, že kedy budeme šťastní, vytváraním celého radu podmienok a okolností, ktorí nás ku takto zadefinovanému šťastiu dovedú.

Mnohorakosť definícií šťastia nám ukazuje nielen uvedomenie si našej rôznosti, ale i potrebu hľadať ľudí s rovnakým pohľadom na šťastie. Lebo v živote sa často bijú rôznosti definovania šťastia – jeden ho vníma ako usporiadaný život v rodine, iný ako užívanie si dobrodružstiev a striedanie partneriek. Jeden pokladá za šťastie produktívnu prácu a iný chvíle, keď vôbec nič nemusí robiť. Je to pohľad za šťastie v prepojení na nami uznávané prioritné hodnoty. Ktosi ho teda vníma ako získanie lásky, iný ako dosiahnutie úspechu, ďalší zaň pokladá iba svoju jednoduchú existenciu bez ohľadu na vonkajšie veci a pocty, tie pre neho neznamenajú veľa – pretože to, čo je naozaj cenné, je život sám. Ja som v tej poslednej kategórii.

Možno v tej poslednej kategórii prežitím porozumieme každej z predošlých hodnôt. Poznám chuť úspechu i to, čo preň musia ľudia obetovať. A viem, aké je to úprimne niekoho milovať i zažiť zradu. Na vlastnej koži spoznávame podstatu tej-ktorej hodnoty. Jedného z mojich „srdcových ľudí“ teraz pripomeniem – už som ho spomínala v blogu viackrát – napríklad tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/06/10/len-tak-8-o-neuprimnosti-a-klamstve/

aj tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/04/10/hladanie-5-co-by-nas-mali-naucit-pre-zivot/

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/11/11/som-6-ake-je-vase-zivotne-poslanie/

Chan Šan – bol významným hodnostárom na dvore čínskeho cisára a náhle všetko zanechal, pocty i majetok, odišiel do hôr Chan-Šan, a tam písal básne na skaly. Nezbláznil sa, bola toho jeho cesta poznávania sveta a stavania si tých pravých životných hodnôt pre seba. A neznamená to, že sa vzdal sveta, len ho začal inak vidieť.

Pre mňa je veľmi inšpiratívny, lebo vďaka nemu rozumiem, že na stavanie si pravých životných hodnôt a cesty potrebujeme odvahu. Je to cesta odlišná od našich očakávaní, potrebuje nás učiť. Blokujeme ju svojimi ilúziami a predsudkami. A až keď nazbierame odvahu prijímať bez očakávania, ňou skutočne vykročíme a následne pochopíme jej pravosť pre seba.

Prezradím vám jednu moju skúsenosť – vždy keď robím niečo pre iných nezištne, tak ma to posúva v poznaní. K Chan Šanovi som vám zo dva z tých linkov chcela dať do článku ku ruke – a keď som sa k nim dostala, aj mne to pripomenulo jednu múdru vec. Ak sa niečím zaoberáme, máme na to dôvod. Ak človek má zvnútornené nejaké hodnoty, nepotrebuje o nich hovoriť, ani nás o nich uisťovať – pokladá ich za samozrejmosť u seba aj u iných (niekedy je to však ilúzia, nemajú ich). A ani ich hranice neporušuje, sú pre neho prirodzené. Tak to je. Hej, veci chápeme rozumovo, len niekedy tak vnútorne ešte v nás dosadnú.

Vrátim sa k pôvodnej myšlienke – ku tomu šťastiu – vnímam tam niekoľko rovín – rovina šťastia dňa – rovina šťastia bežného života – rovina šťastia života ako celku – rovina šťastia mňa ako bytosti.

Prvou rovinou šťastia je rovina dňa. Chvíle pohody, vnímania krásy sveta, úlomky spomienok, okamihy.

Rovinou šťastia bežného života pre mňa je vnímanie tých jednoduchých a zdanlivo samozrejmých vecí v živote. Ich prijatie v živote, láska a úcta k nim, vďačnosť za ne.

Rovina šťastia v rámci nášho života ako celku je o zmysluplnosti života a životnom poslaní. Napĺňa náš život hlbokou zmysluplnosťou. Preto v komplexe života je šťastím realizovať svoje pravé životné poslanie.

A poslednou z rovín šťastia je rovina nás ako bytostí – sme súčasťou sveta a vesmíru, šťastím je vnímaná prepojenosť so všetkým, porozumenie a hlboký súcit.

Rôzne to ľudia nazývajú. Pri niektorých rovinách hovoria o zmysluplnosti života, či o životnej spokojnosti, životnej pohode, o súlade so svetom, pri iných o okamihu šťastia, aktuálnej pohode, vrcholnom šťastí v podobe pocitu radosti, čo ja viem čo všetko sa tak označuje. Podstatou podľa mňa je, že i keď môžeme byť nešťastní v danej chvíli v rovine dňa či bežného života v dôsledku nejakej konkrétnej situácie, tak v rovine inej  – napríklad v oblasti súladu so svetom či sebarealizačnej, či v rámci vnímania okamihov – môžeme stále v sebe cítiť plamienok šťastia.

Neviem ako to funguje, ale funguje to…

Niekedy si v duchu hovorím – akým prínosom by som bola pre svet, keby ma posunuli v čase? Nemyslím tým, pravdaže, posun v čase o nejakých sto či dvesto rokov dopredu, ale o pár storočí dozadu. Keby som sa ocitla v niektorom z tých minulých storočí, ako by som im vysvetlila dnešný svet? Ako by som ich obohatila dnešnými vynálezmi? Mnohé z nich by som im radila používať len s opatrnosťou, a možno ísť radšej inou cestou (napríklad v doprave sa premiestňovať nie autami a verejnou dopravou, ale možno telepaticky, alebo hoci na drakoch).  No ak by chceli poznať podstatu vynálezov ľudstva, veru by som nebola tá pravá, ktorá by ich o ne mala obohatiť. Neviem presne ako fungujú – určite by som im nedokázala sama zostrojiť auto, televízor či mobil. Vysvetliť princíp fungovania elektriny tiež nie. Čo ste, myslím že ani len vodovod nie – možno ešte tak podstatu okna a komínu na dome by som im vysvetlila, určite nie podstatu prenosu elektriny, televízneho a mobilného signálu. Uspokojujem sa s konštatovaním, že tie veci v našom živote fungujú (zväčša teda), aj keď neviem ako presne fungujú. A tak ich len v pokoji nechávam byť súčasťou môjho života. Pri ťažkostiach sa im pekne prihováram – počítač i ntb na oslovenie „zlatko, nemôžeš byť na mňa taký zlý, že teraz zmrzneš“ obvykle zaberajú, mobilu veru s jeho zmätočnými blokmi o odstránenej SIM už nepomáhalo ani pokrikovanie a vyhrážky, že ho hodím o stenu (vybabrala som s ním dnes – nie, nehodila som ho o stenu, vymenili mu simkartu). Moderná technika je pre mňa skrátka inšpiratívna, no nevedie ma ku túžbe ju pochopiť.

Hm, sú aj ľudia, ktorí sú pre nás inšpiratívni. Neviem, ako zachytia naše vnútorné hľadanie a zhmotnia ho do myšlienky presne vo chvíli, keď už naše poznanie dokážeme my sami integrovať. Akosi nás jemne posunú dotiahnuť tú úvahu do konca. Každopádne nám to pomáha sa posúvať – možno  ani nie je potrebné chápať že prečo a ako, stačí kdesi v sebe povedať Ďakujem. Lebo tí, ktorí nás dokážu chápať, nás dokážu aj vnútorne počuť.

A už keď hovorím o takých veciach, ktorým nie celkom rozumieme, poviem vám o jednej, s ktorou si neviem rady. Nie je tak dávna a je intenzívna. Obyčajný výhľad z okna kuchyne, viem presne povedať, čo v ňom bolo inak. Dívam sa a nerozumiem. Múrik okolo smetiakov tmavozeleno natretý – to kedy premaľovali? Smetiaky v poradí svetlozelený, tmavozelený a žltý – to kedy tak dali? A tri len? Cesta upravená, a prečo tam nie je ten strom? Ejha… Poodstúpim od okna, po chvíli prišla dcéra a ja konštatujem, že som si ani nevšimla, kedy to pomenili takto – lebo celý týždeň som šla v tme rána do práce a domov až v šere. Skonštatovala, že si tiež nič nevšimla, chodievali sme z práce spolu. Pozreli sme vonku – a tam zasa starý známy svet.

Zanechalo to vo mne hodne silný pocit – prepnutie do paralelného sveta to bolo? Ak áno, tak prečo, čo to znamená? Niekedy si myslíme, že je šťastím poznať odpovede na všetky naše otázky. Dostávame ich však nie keď chceme, ale keď sme na ne pripravení. A tak si dávam otázku čo potrebujem pochopiť a prijať, aby som dostala odpoveď na túto otázku…

Elena   19.2.2020