Nádherné zore. Ako z rozprávky takej krehkej, že ju vnímame so zatajeným dychom. Človek by mohol stáť a dívať sa na ne, len sa tak dívať, dlho, dlho…
Cestou do volebnej komisie som ich však zachytila len na okamih. Uchovávala som si ho počas dňa pred vnútorným zrakom, občas som sa k nemu spomienkou nežne vracala. Takéto úžasné okamihy sa pre mňa stávajú v behu dňa malým plamienkom, hrejúcim ma v srdci.
Náhlime sa v živote, rôzne méty a priority nás tlačia kamsi.
Ešte toto a ešte tamto – a potom si už konečne spravíme viac priestoru iba pre seba – hovoríme si občas. Nemáme však čas zostať stáť len tak pár minút, nechávame sa pohltiť tou krásou naplno len v letmých okamihoch.
Prejdeme krok a ešte jeden, no priority sa zosypali ďalšie, limitované a termínované. Však ten plán v práci ešte musím napísať, a vypratať pracovňu, lebo sa maľuje, a prišlo mi pozvanie na skúšku – druhú atestačku, a… Odsúvame potom oddych a plány pre radosť v kolotoči povinností. Dokedy a na kedy?
Bilancujem od predvčera tieto otázky v sebe – hľadám vlastné odpovede na ne. Zomrel otec, môj nevlastný teda, práve s ním mám však prepojené moje detstvo. Smrť blízkych ľudí je vždy stratou, no ak zomrie človek, ktorý sa dožil staroby, vnímame zmysluplnú líniu jeho života, odžil ho. Nenarušuje sa prirodzený poriadok života, ako je to v prípade smrti dieťaťa – a tak síce cítime smútok, no neobráti to celý náš svet naruby.
Keď zomierajú ľudia, ktorí sú nám blízki, pohreb nič neuzavrie.
Hlavou nám víria spomienky na to, čo sme s nimi zažili. Mňa pohreby emočne vyčerpávajú od smrti syna. Na druhej strane však je vyjadrením nášho vzťahu, pocitu blízkosti a úcty voči mŕtvemu, ísť sa s blízkym rozlúčiť týmto spôsobom. Posunulo ma to zároveň k úvahe, čomu z tej záľahy povinností teraz poviem dosť a čo je pre mňa naozaj dôležité, čo sú tie pravé veci života podľa mňa.
Veci života…
Nemusia byť veľké, dokonca ani v lákavom pozlátkovom obale ich nepotrebujem mať zabalené. Mne sa páči obyčajnosť a každodennosť.
Práve vzťahy dávajú životu zmysel – povedal svojho času Exupéry. A veľká pravda je to. Iste je dôležitá aj práca, jej zmysluplnosť, či aj mnoho ďalších veci v našich životoch. No práve ľudia okolo nás sú tou najcennejšou devízou. Uvedomujem si, akí skvelí ľudia sú okolo mňa teraz. Úprimne láskaví a čestní, hovorím si, že je fajn, ak na svete sú i takíto ľudia. Sú svetielkom, rozžiaria svojou hrejivou prítomnosťou temné miesta tohto sveta.
Kebyže sa nebolo ochladilo, šla by som po desiatom, kedy robím tú atestačku, do hôr. Upokojujúce, hlboko láskavé objatie lesa mi v tejto chvíli moc chýba.
Elena, 20.2:2020
P.S.: Fotografie sú moje, pravdaže,
K+ ...
Celá debata | RSS tejto debaty