otvorene

Život nás dovedie za ruku (alebo tých tvrdohlavejších dovlečie s úchopom pod krkom) k poznaniu, že dobré sú v našom živote situácie, ktoré nás učia. A práve situácia, v ktorej žijeme, nás môže učiť hodne, hodne…

Môžeme sa vďaka tejto situácii aj umelcom stať…

Tak o tom vám poviem dnes viac.

Je fajn spomaliť…

Je fajn tešiť sa z maličkostí…Nahlas si spievať, čítať, len tak vnímať ako svieti slnko. Je úžasné byť radostný a nastavovať vďačne tvár životu, hrať sa s deťmi, kresliť si, pliesť či háčkovať…

Užívať si spomalené okamihy dňa môžu teraz mnohí z nás – je to akoby sme šli krajinou pešo namiesto autom. Chodím krajinou pešo veľa a často, užívam si stále okamihy zázračna ukradnuté v behu bežného pracovného dňa – niektorých ale zjavne táto situácia zaskočila.

Pomalé poznávanie krôčik za krôčikom to umožňuje, vnímať detaily a zakotvovať ich do svojho srdca. Odvykli sme si možno takto ísť životom, naplno si užívať krajinu – len tak s ňou viesť tichý dialóg srdcom. Keby sme mali v tejto chvíli nakresliť svoj domáci výhľad z okna spamäti, ako by sme to zvládli?

No nielen krajinu, ale aj ľudí tak občas spoznávame – náhlivo a povrchne, baličsky, s rýchlym sexom. Nie, nemám rada tento akože moderný štýl života spoločnosti, akože moderné hodnoty a ľudí, ktorí tak žijú, nepúšťam do svojho života.

Mne je spomalenie príjemné, možno aj tým, že som ešte stále celkom nespomalila, ale moc sa teším na budúcotýždňové pomalé kráčanie dňami. No a nebudem klamať, mám veľa inšpiratívnych nápadov a aktivít, takže to pomalosť je u mňa v živote skôr o úžasných okamihoch dňa, a pravdaže o rýchlosti, akou kohokoľvek púšťam do svojho sveta.

Sú dobrí tí, ktorí povzbudzujú – a sú dobrí tí, ktorí trestajú…

Objavuje sa v tejto situácii veľa láskavých slov i na socsieťach. Láskavé slovo každého dnes zahreje na duši,  no pri správnej výchove rodič chváli a povzbudzuje, ale i nastavuje jasné hranice, a ich prekročenie systematicky trestá. Táto situácia, v ktorej sme sa dnes ocitli, ukazuje jasne aké sú užitočné tieto paradoxy výchovy.

Lebo byť láskavý, šíriť slová dobra je dôležité. No rovnako dôležité je nebyť falošne tolerantný voči darebáčinám niektorých. Lyžujúci sa zdravotníci, ktorí bez zábran mohli šíriť riziko (ešte stále nevieme, či nešírili – no tak či onak by mali byť tvrdo potrestaní. Navyše v popradskom regióne už hygienici zháňajú vyše 200 pacientov, zbytočne by to zrejme nerobili – a nejaký problém je. No ak naozaj tí traja lekári priniesli nákazu, tak každý z nimi možno nakazených pacientov mohol nakaziť ďalších a ďalších ľudí. Doma svojich blízkych, aj kopu ľudí cestou domov, v obchode, kade-tade. Moc a moc prajem môjmu rodnému kraju, aby tí hlupáci v bielom neboli infekční).

A prídu chvíle, keď ako v Česku je (a ako v Číne bolo tie, že niekto vedome bude šíriť strach, ohrozovať vedome – spoločnosť musí byť pripravená na tvrdé tresty. Ľutujem, je nutné prijať pravidlá ako za vojny – lebo my sme vo vojne. Byť benevolentnými voči bezohľadne konajúcim ľuďom sa v konečnom dôsledku nevyplatí nám všetkým ako jednotlivcom, ani spoločnosti ako celku.

Takže treba teraz jedno i druhé – fúkať semienka púpav, aj stínať hlavy.

Vyčítam vláde verejne, že opatrenia nie sú dosť razantné…

Mali sa povinne už pred mesiacom odchytávať všetci lyžiari a výletníci na hraniciach  do karantény v zariadeniach MV SR, a nie doma, či dávať do ruky lístky na hraniciach. Za nezodpovednosť mali byť trestaní nezodpovední pre výstrahu, aby sa takéto správanie skončilo.

Minimálne pred týždňom mal byť zákaz vychádzania vyhlásený, s dovozom potravín a liekov domov, zaistenom podľa zoznamu samosprávou. A s odstavením všetkého priemyslu. Táto vláda pre ekonomický zisk hádže za hlavu zodpovednosť za obrovské množstvo životov – lebo pre niekoľkonásobne viac chorých, ako by bolo napojených na prístrojoch, by sme prístroje nemali a nechali by ich zomierať bez pomoci.

Ozajstný vodca musí vedieť pre budúcnosť urobiť tvrdý krok v prítomnosti – bezodkladne odstaviť výrobu, úrady, súdy, okamžite vyhlásiť dva týždne zákazu vychádzať by naozaj teraz celej spoločnosti pomohli. S kontrolou políciou a vojakmi. Lebo ekonomické straty takého času sa dajú nahradiť, otáľanie prinesie straty väčšie.

Neanalyzujem detailnejšie veci o pandémii, nechcem si ubližovať detailnou analýzou tej témy – takže len toľko k nevyhnutným opatreniam.

Sú témy, pred ktorými sa ako empatik chránim…

No nie všetky témy tak zvládam.

Niekedy si skrátka ubližujeme sami. Vedomo sa rozhodneme ubližovať si. Sú ľudia, ktorí sa sebaubližujúco režú a zapájajú sa do sebapoškodzujúcich stávok, či hlúpych výziev na socsieťach. Ja sa takto sebaubližujúco držím napriek bolesti, čo mi to spôsobuje, v jednej fb skupine – sama osebe je krásna svojou myšlienkou.

Niektorí hlupáci teraz vyhadzujú či dokonca zabíjajú zvieratá údajne zo strachu pred vírusom. Ľudia, nepanikárte, nemôže vás nakaziť žiadne zviera – nákaza ani zo zvierat nevznikla – už sa začína čoraz viac hovoriť o zrejme umelom pôvode vírusu. I o jeho rodnej vlasti, preto už nepíšem, že čínsky vírus.

Cítim silnú bolesť toto všetko vidieť – no na druhej strane je úžasné vidieť i to, že sú medzi nami ľudia pomáhajúci zvieratám. Pomáhajú na tej zvieratám dať druhú šancu na život. Pre mňa ako empatika je zničujúce vidieť a cítiť utrpenie ľudí či zvierat – no zároveň viem efektívne rozbehnúť mechanizmus spoločnosti proti páchateľom. A tak pomáham takto aspoň. Keby som rozbehla projekt, ktorý nesiem v srdci, potom by som pár psov adoptovala. No máme doma mačičky-nalezencov, a tak do bytu psa už neviem prichýliť. Škoda, psa by som mala moc rada doma.

Seneca povedal… 

Tak vám prezradím, čo s tým umením a možnosťou „umelcom byť“.

Pravdaže, jeden z mojich obľúbených mysliteľov je Seneca.

Hovoril o dobre – Stať sa dobrým človekom je umenie…  povedal.

No prečo mám pocit, že táto doba nám všetkým dáva príležitosť stať sa veľkými umelcami???

Elena   18.3.2020

P.S.: Jedno veľké Ďakujem…

Všetkým tým, ktorí v dnešných dňoch pracujú. Nielen tým poctivým zdravotníkom, ale i lekárnikom, predavačkám, šoférom autobusov, rušňovodičom, pracovníkom v skladoch, kuriérom  (obchoďáky ich už majú nedostatok a zháňajú ich). Niektorí cítia nie spomalenie, ale záľahu práce a stresu z tejto situácie, či jej limity – pravdaže.

Jedno veľké Ďakujem im za nás všetkých patrí. Myslime na nich s vďakou.