otvorene

Poučenie nám nesú príbehy. Naše vlastné, príbehy iných ľudí, aj príbehy z dávnych čias nás môžu naučiť veľa o súčasnom svete a o nás samých.

Jeden taký dávny príbeh vám teraz rozpoviem. A aj to, čo povedať deťom, ak sa teraz boja, k tomu pridám.

Príbeh z dávnych čias…

Dávid a Goliáš je príbehom, ktorý zrejme mnohí poznáme. Obor Goliáš, skúsený bojovník z radov Filištíncov šiel podľa biblie do boja s izraelským chlapcom Dávidom. Dávid pásol ovce, vzrastom nevynikal, a ani bojové skúsenosti nemal žiadne. Na prvý pohľad súboj s jasným výsledkom. Ale viete, ako to dopadlo, však?

Ten dávny príbeh k nám hovorí svojim tichým hlasom – vznikla o ňom aj kniha Gladwella s rovnomenným názvom Dávid a Goliáš. Píše v nej o umení bojovať s „obrami“, popri inom.

Príbeh má naozaj veľa filozofických rovín. Učí nás:

Že je potrebné mať úctu k súperovi a nepodceňovať ho. Goliáš sprvu Dávida ako súpera pokladal za svoju urážku. Ak preceňujeme seba a svoju silu, môžeme skončiť prehrou.

Že nie je dôležité byť v živote silný, ale pružný. Dávid silu nahradil práve rýchlosťou, pružnosťou, nanič bola Goliášovi jeho supervýzbroj. A nám budú rovnako nanič respirátory a kopy liekov i supervitamínov. Len ak zmeníme svoj životný štýl v tejto situácii, vyhráme.

Že odvaha a viera sú mimoriadne cennými sprievodcami v každej životnej situácii.  Malý Dávid veril, že to dá a šiel do boja s jedinou drevenou palicou proti obrovi s plnou výzbrojou. Práve to zmenilo osudom v tej situácii rozdané karty, ktoré boli zdanlivo také jasné.

Že nemusíme byť v živote silní. Lebo prijať svoju slabosť môže byť niekedy tou najväčšou silou.

A ak ste príbeh čítali naozaj dôkladne, potom tam je ešte jeden dôležitý moment – Goliáš šiel do údolia, kde sa boj odohrával, vedený sluhom. Práve Gladwell v spomenutej knihe píše o podozrení odborníkov, že mohol trpieť agromegaliou a s ňou spojeným nádorom hypofýzy, ktorý oslabuje aj zrak. A na to chcem poukázať – nevidel zreteľne svet. Možno aj to je otázka, ktorú by sme si mohli položiť – či vidíme svet jasne v tejto situácii. Či nám ho nezatieňuje sebectvo. Obávam sa, že odpovede na túto otázku by v mnohých prípadoch hovorili o hodne rozmazanom videní sveta. A nielen vo vzťahu ku koronavírusu, ale i ku nášmu živote celkovo. Lebo podľa mňa nie je v poriadku žiť bezohľadne a bez morálnych zábran. A povedzme si rovno, že etika a morálka v tejto spoločnosti chýbali v mnohých smeroch už nejaký ten čas.

Kopilo sa nečestné a bezohľadné správanie – podvodníci vyhľadávali starých ľudí, podnikatelia okrádali zákazníkov štýlom „mne niet čo vziať v konkurze“, a potomkovia podaktorých prejavili prenikavý podnikateľský talent, nadobúdali domy, byty a majetky už hádam v dvoch rokoch. Poniektorí za normálnu pokladali neveru, nevideli nič nečestné vo vláčení sa so ženatým chlapom, svoju neviazanosť vyhlasovali za sexuálnu slobodu a novodobé hodnoty. A tak by sme mohli pokračovať hodne dlho.

Vírus nám dal šancu všetko to choré vymiesť v našom svete a vyčistiť ho tým.

Vďaka vírusu sme si uvedomili, čo v živote naozaj má cenu a pretrvá.

Vďaka vírusu si niektorí uvedomili cennosť života, zdravia, aj práce, nezmyselnosti konzumu, aj vlastného zaobchádzania so sebou či s inými. Aj to, že starých a chorých ľudí by sme mali zvýšene chrániť. Vďaka vírusu sa učíme byť starostlivejší voči sebe a zodpovednejší voči nim. Trpezlivejší – no jasné, niektorým to ešte nejde ktovieako, veď sa to učíme.

Vďaka vírusu si mnohí uvedomili silu rodiny, jej cennosť. A dôležitosť toho, aby vedľa nás stál iba človek, ktorý je čestný a spoľahlivý, lebo zlé časy k nám v živote môžu prísť kedykoľvek. Vernosť a zásadovosť sa skrátka stávajú hodnotou rozumných a život sa tým stáva zmysluplnejší.

Vďaka vírusu sa lekári, ktorí museli rozhodovať o tom, koho nechajú umrieť, mohli naučiť úcte k životu. Je to krutá dilema – nezávidím im ju. Nepochybne zanecháva v nich hlboké stopy. Videli zomierať toľkých ľudí, ktorí by mohli žiť, že ich to naučilo úcte k životu. Práve oni by už asi nikdy nepovedali slová, ktoré u nás v diskusii v Slobodnom vysielači verejne a suverénne vyhlasoval doktor Lipták, že ľudský život je ako list zahodený do koša, musíme sa s tým naučiť vyrovnať. A že lekára po pochybení s následkom smrti pacienta by nemali stíhať, však on sa učí na svojich chybách.

Práve toto je poznanie, ktoré by sme mali odovzdať aj našim deťom, ak nás ho vírus naučil – AK SME JEHO POSOLSTVO POCHOPILI.

Menej strachu, tak čoho viac…

Na to, aby sme znížili strach u dieťaťa, potrebujeme naozaj sami sebe priznať úprimne svoj vlastný strach – ako som napísala už v minulom blogu.

Je prirodzené, že sa v nejakej situácii bojíme, je to znak toho, že si uvedomujeme realisticky hroziace nebezpečenstvo. Viete, ak by som mala ísť riešiť krízovú situáciu, musela by som spolupracovať zrejme s rôznymi ľuďmi, s hysterkami, impulzákmi, nervákmi, pedantmi, aj s panikármi či pseudoracionalistami. Otvorene vám ale priznávam, že by som odmietla k spolupráci človeka jedného typu – nikdy by som nešla  do riešenia náročnej situácie s človekom, ktorý vyhlasuje, že nemá strach. Buď ho nemá a je to psychopat bez hraníc a sebakorekcie, alebo klame mňa aj seba, a môže sa zosypať v tej najnevhodnejšej chvíli. Nuž tak, berte svoj strach pekne so sebou, len ho musíte pravdivo vidieť.

A ako sa dostať viac do pohody? Spievajte si nahlas a aspoň chvíľu si kreslite. Na internete nájdete mandaly, či rôzne pekné obrázky – ak si viete obrázok vytlačiť, fajn. Ak nie, tak ho skúste voľne nakresliť. A tí bez internetu skúste nakresliť výhľad z okna, alebo pre vás ideálnu krajinu. Čítajte – nemusia to byť nové knihy, však je kopec kníh, ku ktorým stojí za to vracať sa opakovane – vždy v nich čosi objavíme a vidíme prečítané trochu inými očami, pretože sme v čase iní. Spomínajte na pekné veci vo svojom živote. Doceňte všetko, čo v tejto chvíli v živote máte, prežite si tú vďačnosť za všetko – poďakujte za to Bohu, Osudu, Životu, Vesmíru, Zámeru sveta – lebo je tu niečo, čo sa o vás stará a praje vám dobro.

Opakovane som v mojom blogu písala o príbehu bieleho králička – napríklad tu  https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/07/27/ocami-dietata-4-ten-najvacsi-rozpravac-pribehov/

alebo  https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/05/19/slnko-za-mrakmi-5-radostnenie/

Je to príbeh z knihy Vybraná tajemství profesora Kesslera, králiček vedel písať a každý deň dával tri otázky sám sebe:

Na čo sa dnes teším? Koho mám dnes rád? Čo by mi dnes povedal Veľký biele králik (čiže Boh), keby bol? 

Možno i my by sme si ich mohli každý deň dávať. Toto znamená byť zrelý a naozaj zdravý, nie to, že človek skáče po posilňovni a hltá vitamíny. Vďačnosť životu a životná pokora nás ochránia oveľa lepšie v prípade choroby, než keby sme zjedli kilo zinku, vitamínu A, C, D a čoho to ešte všetkého denne.

Skutočne začnite aj robiť pre iných užitočné veci. Človek, ktorý je potrebný a dôležitý pre iných, ktorý sa nespráva sebecky, zlepšuje svoje duševné zdravie, a tým aj svoje zdravie telesné, sú to spojené nádoby.

Bolo by super, keby niekto rozbehol stránku čítania kníh pre dospelých. A aby na nej ľudia naozaj čítali iným. Takú Betty Mc Donaldovú Čo život dal a vzal. Alebo Čisté radosti mého života od Šmída, či iné, najmä humoristicky a optimisticky ladené knihy.

Ako pristupovať v tejto dobe k deťom? 

Možno sa deti budú pýtať, čo sa deje. Aj sami by sme s nimi mali o situácii hovoriť, však im treba vysvetliť rúška, opatrenia.

To, čo by sme deťom o situácii mali povedať, je pravda úmerne veku. Že je tu choroba, ktorá je nebezpečná. Že si musíme umývať ruky oveľa viac ako predtým, nosiť rúška a nechodiť vonku. Že áno, môžeme zomrieť, že niektorí ľudia na túto chorobu zomierajú. Že preto nejdeme pozrieť starkých, lebo starší a chorí ľudia sú voči tej chorobe slabší.

Ak vám dieťa povie, že sa bojí smrti, priznajte že aj vy sa jej bojíte. Že niekedy v živote každý z nás má strach. Lebo smrť znamená, že tu už nie je ten človek. Preto sa musíme chrániť. Že my doma robíme všetko pre to, aby sme nikto neochoreli, a že pre liečenie tej choroby robia tety a ujovia lekári i vedci veľa. A hovorte s nimi o živote, čo ich teší a čo sa im páči.

Ak dieťa prejavuje strach, plače, či ak v tejto situácii má problémy s jedlom alebo spánkom, potom pomáha jediné – blízkosť. Počká neumyté okno, nevypratá bielizeň, alebo hoci aj nedovarený obed. Pritúliť si dieťa a zdieľať s ním strach treba – „poď sem, objímem ťa na chvíľu, budeme sa báť spolu, podelíme sa o ten strach“. Pretože jediné čo pomáha na takéto situácie je objatie. Nie múdre argumentovanie a vysvetľovanie, ale zdieľanie. Najsammúdrejší inzerát v živote by podľa mňa znel „vymením zlatú baňu za človeka, ktorý ma dokáže v živote objímať vždy, keď sa potrebujem upokojiť“.

Nenútiť dieťa nasilu jesť či spať, ale hravou formou jesť s ním – dáš si so mnou teraz pomaranč? Ideme si teraz spolu na chvíľu ľahnúť a oddýchnuť? 

Možno je čas vrátiť sa ku rozprávaniu rozprávok – ich čítaniu či ich vymýšľaniu. Aj ku spoločnému kresleniu si. Ak kreslíte s deťmi, môžete využiť voľnú kresbu – začnite kresliť na jeden výkres a každý inou pastelkou. Výkres si posúvate v kruhu. Každý urobí nejakú jednu čiarku alebo nejaký detail a vytvoríte nakoniec spoločnú kresbu. Možností je naozaj hodne.

Ak zomrie niekto blízky, povedať treba dieťaťu pravdu. Že zomrel. Na pohreb zrejme v situácii pandémie brať deti nedovolia už čoskoro.  Smútenie dieťaťu treba „otvoriť“, je prirodzené smútiť, aj plakať. Je dobrá kniha Když dinosaurum někde zemře, ja osobne s ňou pracujem, ak niekto prichádza s dieťaťom po nespracovanej strate. A hej, to najhoršie čo môžete pre svoje dieťa po strate blízkeho urobiť, je tváriť sa „veselo a silne“, – blokujete tým aj prejavenie smútku dieťaťa (hromadí sa potom a robí neskôr paseku).

Fungujú aj linky pomoci psychológov – (krízoví majú teraz plno práce – sú popri inom aj krízovou linkou pre zdravotníkov  a pacientov s koronou či ich najbližších v tejto situácii nepohody). Ale fungujú viaceré linky pomoci  – napríklad

Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie vďaka spoločnosti Telekom spustil aj bezplatnú Zelenú VÚDPaP linku. Tá je k dispozícii rodičom, ale aj tínedžerom v krízových situáciách, ktoré si vyžadujú radu sociálneho mediátora, prípadne psychologickú a špeciálno-pedagogickú intervenciu.

Zelená linka VÚDPaP: 0800 864 833 (od 9:00-18:00)

Telefonická Linka podpory: 02 4488 1649 (od 9:30 do 14:30 hod.)

Email: koronavirus@vudpap.sk (nonstop)
Rozhodne však tým, kto môže pre vás samých urobiť najviac, ste vy sami.

Elena  29.3.2020

P.S.:   Záverom dopĺňam z rád, zdieľaných a odporúčaných psychológmi i na krízovej linke – ak sa dostanete do situácie výraznejšej nepohody, paniky, úzkosti

• nekoordinovane sa pretrepte, traste voľne rukami a nohami, tým sa uvoľní napätie v tele, napätie v krku odstránite zaklonením hlavy a otáčavými pohybmi, nekoordinované trasenie sa ako metóda uvoľňovania napätia používa aj vo vojnových oblastiach,
• dýchajte – spojte si na rukách prvý a štvrtý prst, vnímajte ako sa váš dych prehĺbi, dýchajte, zhlboka, každým výdychom sa napätie uvoľňuje,
• trikrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite, poobzerajte sa okolo seba a pomenujte si v duchu tri veci, ktoré vidíte okolo seba – je to postup využívaný aj armádou USA pre redukovanie neuvedomovaného stresu,
• zastavte úzkostné myšlienky – povedzte si v duchu alebo pokojne aj nahlas – čo vidím, čo počujem, čo cítim nosom, akú chuť cítim ústami, čoho sa dotýkam..

Ja k tomu dodám –  sú to dlhé a ťažké dni, ale zvládneme ich – skúste sa každé ráno na niečo tešiť a každý večer za niečo pochváľte sami seba.

A ešte jednu radu – v závere mojej práce nájdete test analyzátorov, aj s vyhodnotením

https://mpc-edu.sk/sites/default/files/projekty/vystup/3_oso_istvanova_elena_-_problematika_extremneho_skolskeho_nasilia.pdf,

ak zistíte svoj dominantný analyzátor, resp. dva môžu byť  – orientujte sa pri upokojovaní na jeho čítanie podnetov  (ak ste dotykový typ, vezmite si mäkký predmet, kožušinovú kľúčenku, zababušte sa na chvíľu do deky. Ak ste typ vizuálny, dívajte sa na príjemné obrázky, žiarivé farby, prípadne si chvíľu kreslite. Čuchový typ orientujte sa na príjemné, upokojujúce vône, dajte si na šatku obľúbenú voňavku a chvíľu ju len tak vdychujte, pomaly  a pokojne…)

A záverom jeden z mojich srdcových…